Smiech slovenských reprezentantov po prehre a zostupe je ako rana dýkou do sŕdc fanúšikov
Prehra v derby s Českom potvrdila zostup slovenskej futbalovej reprezentácie do C-divízie. Oveľa horšie však sú reakcie hráčov a neriešené problémy národného tímu.
Komentár Filipa Chudého
Máme to za sebou. Reprezentačný rok 2020 je minulosťou, ale v pamäti určite zostane. Veď si počas neho Slovensko vybojovalo postup na európsky šampionát. Z tohto dôvodu by sme mali byť nadšení, lenže realita je úplne iná. Kým v ďalších slovenských postupových rokoch 2009 a 2015 bola vo futbalovom národe eufória, teraz ani postup nedokázal zakryť rozpaky, ktoré fanúšikovia z vystúpení nášho národného tímu majú.
Úplne zaslúžene sme zostúpili do C-divízie Ligy národov, čiže mimo 32 najlepších európskych krajín. Čakajú nás tam také tímy ako Luxembursko, Azerbajdžan, Kosovo, Litva, Faerské ostrovy či Gibraltár. Ako smiech cez slzy teraz vyznieva konštatovanie, že možno to teda budeme mať ľahšie v prípadnej baráži o postup na Euro 2024…
Omyl! Už zrejme nikdy to nebudeme mať ľahšie ako v baráži o postup na Euro 2020(1). Oba írske výbery boli totiž tak tragické, že cez nich dokázala postúpiť aj súčasná slovenská reprezentácia. My sa neklamme a povedzme si na rovinu, že sme mali obrovské šťastie na súhru okolností a že naše výkony v oboch barážových dueloch by proste na v pohode hrajúceho súpera nestačili.
Najprv sme to ukopali cez penalty, hoci v závere zápasu Íri nepremenili miliónovú šancu, keď Kucku trafili pred prázdnou bránou. My sme si nevypracovali nič. V druhom prípade ďakujme súperovi, že nám prihral na oba góly a ešte mal aj pomaly reagujúceho brankára. Vlastným pričinením sme si nevypracovali žiadnu šancu.
Čo sa týka slovenskej hry, bola to v tomto roku jedna veľká tragédia. Nefungoval nám systém oboma smermi. V defenzíve nám robí dlhodobo problém bránenie priestoru pred stopérmi. Už pred vyše mesiacom po penaltovej výhre nad Írmi sme napísali, že vďaka za vtedajšiu absenciu Lobotku kvôli korone, lebo s prispením Hrošovského sme konečne udržali nulu.
Vtedy sme boli prví, čo poukázali verejne na tento problém, teraz na Lobotku frflú už všetci, hoci viac by mali na systém hry. Opakujeme naše predchádzajúce slová, Stano je dobrý futbalista, lenže v tomto reprezentačnom systéme vynikajú jeho defenzívne slabiny a využíva to jeden súper za druhým. My potrebujeme pred stopérmi hráčov, čo vedia brániť. Hrošovský to celkom vie, hoci ani on v tom nie je dokonalý. V systéme 4-2-3-1 by nám to však mohlo pasovať oveľa lepšie. Nezabúdajme, že práve v ňom nám to v minulosti najviac išlo a je na ňom odchovaná drvivá väčšina slovenských futbalistov.
Rovnako veľkým problémom je to, že naša hrá nemá po päte už ani hlavu. Smerom dopredu sme tragickí! Je úplne zarážajúce, že sa v našej zostave točia už dlhé obdobie prakticky tí istí hráči, no aj tak nevedia medzi sebou spolupracovať. Chýbajú úplne základné automatizmy, že komu sa má prihrať pri otváraní útoku a kde majú hráči nabiehať. Ako si inak vysvetliť, že my si nevieme v zápase vlastným pričinením vytvoriť poriadnu šancu?
Samostatnou kapitolou sú štandardné situácie. Máme problém s ich bránením a súperovi nimi neublížime. Pritom hovoríme o činnosti, z ktorej padá približne tretina gólov. Naše bránenie pri gólovom rohu Česka bol vrchol naivity. Najlepšieho českého hlavičkára sa necháme rozbehnúť, pritom na najnebezpečnejšiu skupinu hlavičkárov nasadíme pred rozohraním nízkeho Lobotku. V tomto prípade zlyhala okrem systému bránenia celá defenzíva na čele s brankárom a lídrom obrany, pretože oni majú riadiť hráčov a prípadne upozorniť na zlé obsadenie.
Dlhodobo hovoríme, že nám chýba konkurencia na viacerých postoch. To je však len čiastočná pravda, pretože my konkurenciu ani nevytvárame a namiesto toho sa hovoria nezmysly typu „však aj tak iných hráčov nemáme“. V každom období vyskočí niekoľko hráčov, ktorí majú reprezentačnú formu, problém je ten, že od čias Weissa sa nenašiel tréner, ktorý by mal „gule“ zostavu prekopať aj zo zápasu na zápas. Namiesto toho sú v nomináciách takmer tí istí, hoc nemusia niekoľko mesiacov aj poriadne hrávať.
Opakujeme to už dlho, nominujme hráčov podľa aktuálnej výkonnosti a nie mena! Veď je priam neuveriteľné, že niektorí nehrávajú v klube dlhé mesiace, ale aj tak ich stále vyberú. V zápasoch nám pritom reálne nepomôžu, prinajlepšom sú len do počtu, po zraze sa vysloví veta „verme, že začnú hrávať“, lenže nezačnú, ale opäť sú potom v nominácii a situácia sa opakuje. To je nemysliteľné ako to, že po barovej kauze hráčov končí tréner. Niektorí si akoby začali myslieť, že sú nedotknuteľní. Preto si tú reprezentáciu ani nevážia a berú to ako niečo všedné. V takom prípade jej logicky ani nedávajú všetko, keďže sa neboja o miesta.
Prehra s Českom bola zaslúžená, súper bol lepší, to treba uznať. Ale oveľa viac zaráža fakt, že viacerí naši hráči sa po zápase ešte usmievali od ucha k uchu. Mnohé to však vysvetľuje… My práve prehráme najväčšie derby, v ktorom neukážeme z hernej stránky prakticky nič, pečatí to náš zostup do „céčka“ medzi viacerých futbalových trpaslíkov a ešte vidíme našich hráčov bezprostredne stretnutí sa smiať. To bolo pre každého slovenského fanúšika ako rana dýkou priamo do srdca.
