Vďaka za absenciu Lobotku: Ukázalo sa, čo reprezentácia potrebuje!
Opäť sa potvrdilo, že strata môže byť v skutočnosti ziskom. Slovensko nemalo k dispozícii Stanislava Lobotku, ale vyriešilo tým problémové miesto.
Komentár Filipa Chudého
Slovenskí futbaloví reprezentanti si splnili povinnosť a postúpili do finále baráže. Je úplne jedno, že to bolo po penaltovom rozstrele. Tu sa skóre nepočíta, čiže výhra 10:0 a po penaltách je vlastne to isté. Ráta sa len postup.
Aby sme však boli presní, povinnosť bude splnená až vtedy, keď vyhráme aj v Severnom Írsku. Ako sme totiž napísali už dávno pred začiatkom kvalifikácie, pre Slovensko je postup na 24-členné Euro povinnosťou. Pretože kvalitou jednoducho do lepšej polovice európskych futbalových krajín patríme. Čiže prípadný nezdar by bol logicky neakceptovateľným neúspechom.
Rozprávať sa o zápase s Írskom nemá veľký význam, pretože to bolo 120 minút futbalovej nudy s čakaním na penaltový rozstrel. Na trávniku sa vlastne iba potvrdilo to, čo sme vedeli už vopred. Stretli sa dve mužstvá bez formy, z ktorých jeden musel „utrpieť“ postup. Našťastie, naši hráči ukázali pevnejšie nervy v rozhodujúcom okamihu.
Zaujalo však niečo iné, čo môže mať v konečnom súčte výrazne pozitívny vplyv na hru nášho výberu. Teda za predpokladu, že si to uvedomia všetci.
Pred zápasom sa rozbehol až nezmyselný plač nad tým, že nám z Neapola nepustili Stanislava Lobotku. Teraz sa žiada dodať, veľká vďaka za to, lebo inak by takmer určite hral, čo by znamenalo výrazný otáznik nad tým, či by sme sa dnes tešili na finále baráže…
Z akého dôvodu sa Lobotka stal akože kľúčovým hráčom reprezentácie? Iba preto, že ho Pavel Hapal stavia prakticky stále? Na základe výkonov to totiž určite byť nemôže. Nesúhlasíte? Tak hneď teraz vymenujte zápasy, v ktorých hral dobre a ťahal národný tím? Osobne nám napadol iba zápas v Azerbajdžane, lenže vtedy sa darilo všetkým a stále je to len súper z piateho koša. Kľúčový hráč vyzerá inak, napr. ako Marek Hamšík, čo sa ukázalo teraz, keď sa po pauze do národného tímu vrátil.
Prakticky po každej jednej prehre slovenskej reprezentácie v ostatnom období, ktorých bolo dosť, sa ako problém ukázal fakt, že sme si nedokázali pokryť priestor pred vlastným pokutovým územím. Samozrejme, nebolo by fér všetko zvaliť na Lobotku, len sa proste ukázalo, že keď už hráme systémom 4-3-3, mala by jediná šestka v zostave vedieť aj brániť. A to je vec, ktorá Lobotku nepúšťa vo väčšej miere ani do zostavy Neapola.
Slovensko v minulosti preferovalo prevažne systém 4-2-3-1, čím si vedelo dobre vykryť spomínaný problémový priestor. Len niekomu napadlo, že to akože nie je moderné a začali sme hrať inak. Vraj to malo vyhovovať naturelu hráčov, tu sa však žiada dodať, že len určitým, akoby sme iných ani nemali… Výsledok poznáme, resp. ešte nie. Hoci si dovolíme napísať, že kedy sme daný priestor mali zabezpečený v každom stretnutí dostatočne, sme už dávno na Eure. A možno aj ako víťazi skupiny, pretože Chorváti sa dali preskočiť, len to by sme museli hrať inak.
Proti Írom hral šestku Patrik Hrošovský a bol najlepší hráč na ihrisku. Zachytával prihrávky, čistil priestor pred šestnástkou a ešte stíhal robiť aj servis pre ostatných. Čuduj sa svete, výsledkom je to, že slovenská reprezentácia nedostala gól od mužstvo z tretieho a vyššieho koša po takmer troch rokoch! Naposledy doma v príprave proti Nórsku (1:0) v novembri 2017. Mimochodom, to bol zápas, kedy sa lúčil s najcennejším dresom Ján Ďurica, čo asi tiež nebude náhoda… Odvtedy sme si udržali čisté konto vždy trikrát doma, a to proti treťoligovému výberu Dánska (3:0), Maďarsku a Azerbajdžanu (po 2:0).
Samozrejme, súčasná írska forma nie je nič moc, čiže to treba brať s rezervou. Ale Hrošovského vklad v podobe iného rozmeru, než čo dáva mužstvu Lobotka, je zrejmý a treba sa nad tým minimálne zamyslieť.
Lobotka je bez debaty kvalitný futbalista, ale ani zďaleka nie je takou hviezdou, ako si mnohí myslia, resp. kam ho tlačia. Reprezentácia sa bez neho dokáže zaobísť, ba zrejme je aj lepšia, minimálne v takto preferovanom systéme. Ak chceme využiť jeho futbalové prednosti, neukazujme v plnej miere jeho defenzívne slabiny.
Evidentne potrebujeme v zostave hráča, ktorý nám „zamkne“ priestor pred stopérmi, ako to urobil Hrošovský proti Írom. My nemáme totiž mužstvo, ktoré bude vyhrávať gólové prestrelky, ale môžeme mať tím, ktorý dokáže vyhrať každý zápas. Čiže taký, ako za najlepších reprezentačných čias. Je len na nás, čo si vyberieme.
