Eufória minulej sezóny, tak výsledkovo úspešnej, opadla a je tu novosezónne prebudenie sa do reality. Tak nejak by sa dalo zhodnotiť pôsobenie slovenskej hokejovej reprezentácie na tradičnom Nemeckom pohári, ktorý otvára reprezentačnú sezónu mužstiev „druhého“ sledu.

Ten príbeh všetci poznáte. Takto pred rokom bola slovenská reprezentácia takmer na dne. Neúspešný domáci šampionát, z ktorého sa očakávala medaila, bol len zavŕšením dlhodobej výsledkovej mizérie slovenského hokeja. Prišiel nový tréner, ktorý sa však s tímom len spoznával, bol reprezentačným nováčikom, navyše mu rôzne výhovorky pre neúčasť na Nemeckom pohári zaslalo 13 nominovaných hráčov. Slovensko, majster sveta v hokeji, šlo na Nemecký pohár v pozícii jasného outsidera. Rovnako všetci viete, ako turnaj dopadol. Sezóna pokračovala, tím striedal úspešné zápasy s neúspešnými, pričom prevládali skôr tie úspešné, až prišla príprava pred Majstrovstvami sveta. Do väčšiny zápasov sme vstupovali v pozícii favorita, zlyhali sme. V zápasoch s Ruskom a Českom sme naopak papierovo ťahali za kratší koniec, no vtedy hra mala „hlavu a pätu“. Výsledkami z prípravy sme sa pred šampionátom opäť dostali do pozície „fackovacieho panáka“, no jediné, čo nakoniec plieskalo, bolo strieborné „poplacávanie“ sa po pleciach. Rating nášho družstva opäť raketovo vyletel a my sme tento rok cestovali do metropoly Bavorska ako jednoznačný favorit na obhájenie trofeje.

No zlyhali sme. Zlyhali sme nielen výsledkovo, keď sme dokázali z 3 zápasov poraziť len „piatotriedny“ výber Kanady, no s výnimkou druhej tretiny spomenutého duelu s posledným celkom turnaja, ani hra príliš nepotešila. Čím to je, že z priamočiarej, vysoko strelecky efektívnej hry, plnej nasadenia, ktorá nás zdobila na šampionáte, sme sa vrátili do obdobia spred roka a pol, kedy sme uľahčovali upratovačkám zimných štadiónov prácu tým, že sme neustále zametali aj tie najzapadnutejšie rohy klziska?

V kádri, ktorý cestoval na Nemecký pohár figurovalo 12 vicemajstrov sveta, takže sa nedá povedať, že by sme poslali na turnaj vyslovene slabý tím. Kvalita v ňom určite je, keďže takmer všetci pôsobia v špičkových európskych kluboch. Problém môžeme pravdepodobne hľadať v hlavách. Koľkože krát sme boli svedkami situácie, keď slovenskí športovci nastupovali na športoviská v pozícii favorita. Nedisponujem žiadnymi štatistikami, ale stavil by som sa, že v drvivej väčšine prípadov úlohu favorita nezvládli, prípadne sa natrápili ako Karim Guédé so slovenskou hymnou.

Odporúčame: Tréner hokejistov Vůjtek neláme palicu, prekvapili ho mladí

Vladimír Vůjtek je bezpochyby vynikajúci stratég, motivátor a psychológ, no po tomto turnaji je jasné, že jeho práca s tímom, najmä po psychologickej stránke, ešte zďaleka nie je na konci.

Slovenský tím nemôže ísť cestou Nemecka, či Švajčiarska, ktoré takisto vedia potrápiť najkvalitnejšie celky, no v zápasoch so slabšími vedia aj stratiť. Slovenský fanúšik, ktorý síce v posledných rokoch takmer stratil vieru v úspechy, po minulej sezóne roztiahol svoj žalúdok a je opäť hladný po úspechoch. Ak ho chce reprezentácia nasýtiť, musí vedieť porážať slabších súperov, musí vedieť zvládnuť pozíciu favorita. Na Nemeckom turnaji ju jednoznačne nezvládla.

Hlavný kormidelník reprezentácie sa po turnaji vyjadril, že pri hodnotení turnaja prevládajú negatíva nad pozitívami. Neostáva nič iné, len súhlasiť. Pár pozitív sa ale predsa len našlo.

Turnaj ukázal, že máme ďalšieho hráča schopného hrať na najvyššej úrovni na poste, kde nás ešte pred pár rokmi tlačila topánka. Po Halákovi, Lacovi, Staňovi, Lašákovi, Hamerlíkovi, či Hudáčkovi, je Janus ďalším adeptom na brankársku jednotku s výhľadom nielen na tieto majstrovstvá sveta, ale aj na olympiádu v Soči, či v Jarovom prípade aj na roky po nej.

Veľkou zásluhou Vůjtka je zapracovávanie mladých hráčov do reprezentácie, ktorí tak vidia, že tvrdo pracovať sa vypláca a miesto v reprezentácii nemajú hráči staršej generácie predplatené do konca svojich kariér. Ďaloga, Štajnoch, Ölvecký, či Šťastný, sa ukázali v dobrom svetle a pridali svoje mená do šírky kádra, s ktorým šéftréner môže naďalej pracovať.

Výhodou je to práve preto, že v minulosti sa hráči dostávali do reprezentácie v neskoršom veku, ako druhé husle najväčším hviezdam a s úlohami, ktoré ich nenaučili stať sa lídrami mužstva na ľade. Preto tak naša hra trpí, keď najväčšími vodcami tímu sú Marcel Hossa, či Branko Radivojevič, ktorí odvádzajú maximum, často hrajú na vysokej úrovni, no nenaučili sa byť ťahačmi mužstva, keď sa mu nedarí. Nebola im daná príležitosť rásť s mužstvom od svojich začiatkov. Hudáček, Šťastný, Mikúš, Tatar, či do budúcna Daňo, túto šancu pod súčasným trénerom dostanú, a to je snáď najväčší dôvod optimizmu pre slovenský hokej, pozitívum, ktoré sme mohli odsledovať aj z ostatného turnaja.

V najbližších rokoch môžeme očakávať v slovenskom hokeji neustále striedanie sa vrcholov a pádov, preč sú časy, keď sme sa dlhšiu dobu držali na vrchole. Musíme si jednoducho zvyknúť, musíme sa poučiť. Musíme nájsť tu správnu psychologickú alchýmiu, ako potvrdiť úlohu favorita a zároveň prekvapovať z pozície outsidera. Musíme mať hráčov, ktorí sú nie len vhodní do tretej, štvrtej formácie, v ktorých budú jazdiť takzvane „po zadkoch“, ale aj prirodzených lídrov, ktorí zadupú do zeme húževnaté tímy typu Nemecka a Švajčiarska a ktorí nahradia svojich predchodcov Šatana, Demitru, či Cháru.

Nemecký pohár potvrdil, že máme toho správneho lodivoda, máme tých správnych nováčikov na palube, máme dostatok mužov schopných chytiť sa vesla. Aby sme však vôbec mohli vypustiť slovenskú loď do vody, treba ešte nájsť to „niečo“, čo chýba tomu, aby sme loď doviedli do cieľovej stanice.