Slovenskí hrdinovia, ktorí si zaslúžia viac než lajk
Sme majstri sveta! Toto si na Slovensku môžeme zakričať čoraz menej. Naši hokejbalisti sú však ukážkovou výnimkou.
Komentár Filipa Chudého
Slovenská hokejbalová reprezentácia získala štvrtý titul majstra sveta za sebou, piaty celkovo, svoju medailovú bilanciu rozšírila na úchvatných 5-2-6, pričom treba dodať, že cenný kov získala na každom z 13 svetových šampionátov v hokejbale ISBHF. Fantastická bilancia, ktorá nemá v našom športe obdobu, keďže v minulých dňoch skvelú medailovú žatvu prerušili naši vodní slalomári.
Samozrejme, ťažko porovnávať olympijské športy s neolympijskými, kolektívne s individuálnymi, resp. profesionálne s amatérskymi, ale aj tak si zaslúži aktuálny úspech našich hokejbalistov mimoriadnu pozornosť, pričom by bolo zlé, ak by to skončilo len pri lajku na sociálnej sieti a hneď na to už budeme riešiť bežné starosti života.
Titul majstra sveta v hocičom je ocenením kvalít a práce daného športovca. Je síce pravdou, že v hokejbale nie je konkurencia široká, skôr by sa dalo povedať že minimálna, podobne ako u jeho brata menom ľadový hokej, keď si to teda porovnáme s inými kolektívnymi športmi, ale zlatá medaila na krku sa vždy počíta a má svoj význam.
A vôbec ho nemožno znevažovať hlavne v spojitosti s tým, že slovenskí reprezentanti sú vlastne len amatéri, ktorí tento šport vykonávajú na úkor svojej dovolenky, rodín a celkovo voľného času. Práve naopak, o to viac si zaslúžia náš obdiv. Ich „výplatu“ tvoria maximálne dobrý pocit, životné zážitky, reprezentačný dres s vlastným menom a „placka“ na krku.
Nemusíš vyhrať zápas, ale keď hráš so srdcom a urobíš všetko pre úspech, fanúšikovia na Slovensku ti zatlieskajú. No naši hokejbalisti hru so srdcom ešte aj spojili s výsledkami, čo je tá najlepšia možná kombinácia, preto si pozornosť zaslúžia. A to nie iba v pondelok skoro ráno u svojich kolegov v práci…
Tým nechceme povedať, že by im mali teraz rovno sochu postaviť, ale verme, že ich úspech neskončí len niekde na fotke s politikmi, ako napr. dva roky dozadu, keď si po zlatom hetriku robil fototermín už bývalý prezident.
Nielen hokejbalu, ale vlastne všetkým a prioritne kolektívnym športom na Slovensku pomôže, keď naši politici konečne vyriešia problémy s odvodmi športovcov a samotné sponzorovanie športu. Lebo treba si otvorene povedať, že pokiaľ bude pokračovať súčasný stav, Slovensko bude dosahovať úspechy už pomaly len v amatérskych športoch, keďže také podmienky tento štát v globále vytvára. Česť malým výnimkám. Pokiaľ nebudú daňovými výhodami od štátu motivované súkromné spoločnosti na podporu športu, umenia atď., ďaleko sa nepohneme. Keď však budú, nájde sa určite viac ľudí, čo podporí finančne aj hokejbal. Ale aktuálne je to skôr stále iba sen. Pokiaľ nepríde v tejto krajine k skutočnej zmene, snom aj zostane.
Čo teda pre nich môžeme urobiť? Napr. z nich urobiť aspoň slovenský športový kolektív roka, resp. ich konečne dostať na skutočne dôstojné miesto v poradí. Máme za sebou už prvú polovicu tohto roka, pričom žiaden iný kolektív nedosiahol zatiaľ viac, pričom si dovolíme povedať, že ťažko sa nájdu tri kolektívy, čo viac dokážu. Hoci v záujme športových úspechov Slovenska sa veľmi radi budeme mýliť.
Bolo by však naozaj ideálne, ak by cenu pre kolektív vyhral zástupca kolektívneho športu. Nie ako minulý rok, keď to dopadlo fraškou a víťazom sa stala bezmedailová štatefa biatlonistiek, druhé bolo dokonca duo strelcov (hlavne dlhoroční „jednotlivci“ Hochšící a Škantíci sa museli usmievať) a tretia bola hliadka kanoistov. Najlepší zástupca kolektívneho športu, čiže futbalisti Spartaka Trnava, sa ocitli až na štvrtom mieste. To je aj maximum našich hokejbalistov. Patrilo by sa, aby tento rok boli vyššie.
