„Janko, dobre ši zrobil“, znie už vyše roka, nielen od Uble po Poprad, od Svidníka po Turňu nad Bodvou, ale na celom Slovensku, ktoré sa nechalo strhnúť atmosférou, produced by Ján Kozák. Funkcia reprezentačného kouča bola neraz synonymom neschopnosti, ale kto vie, ten vie. A Janči Kozák „zna trenovac“.

Komentár Jakuba Mihálika

Včerajší reprezentačný zápas Slovenska na macedónskej pôde je toho, pravým, no nie prvým, dôkazom. Pán Kozák vytvoril v reprezentácii takú atmosféru, že hráči hrajú na hranici svojich možností. Nielen tých futbalových, ale aj ľudských. So zraneniami, v chorobe, v psychických problémoch z klubu. Jednoducho za každých okolností. Všetci a bez rozdielu. Šestákovia, Šventovia, Nemcovia. Všetci. Lebo o tom má byť reprezentácia a všetko ostatné je nelogické. 

Pán Kozák ukázal, že reprezentácia nie je len o tom, aby niekto za zásluhy zaplnil to miesto na lavičke, veď o podstatnom aj tak rozhodujú hráči. Neprispôsobuje hráčov systému, ale systém hráčom. Aj preto repre pôsobí, akoby zrovna všetci mali svoje životné formy. Nie, nemajú, len môžu hrať svoj futbal. To preto sa zdá, že v základe môže nastúpiť hocikto a zahrá rovnako dobre, lebo tréner Kozák mu nájde úlohu podľa toho, čo vie najlepšie, nie podľa toho, ktorý post zrovna treba zaplátať. Káder pôsobí široko, zdá sa, že aj benjamínkovia reprezentácie majú skúseností viac ako John Terry s urológom, tím funguje. Pán Kozák dokázal, že je takticky pokojne porovnateľný s hociktorým zahraničným futbalovým stratégom. „No big deal, to je predsa automatické“, poviete si, no v reprezentácii to nebolo vždy pravidlom. Teraz je. Vďaka Kozákovi.

A v neposlednom rade pán Kozák dokázal mužstvo naučiť hrať pekne, ofenzívne, gólovo a hlavne bodovo.
Práve tento posledný štvorbod je najpodstatnejší. Nielen pre túto kvalifikáciu. Celkovo pre futbal na Slovensku. Ten totiž dospel do štádia, keď sa opäť začal strmý pád na dno. A to v rekordne krátkom čase, veď ešte v roku 2010 sme boli na vrchole, pri osemfinálovej účasti na MS v JAR. Súčasná nádej na postup na EURO je pre odrazenie sa smerom nahor veľká vec.

Veľké veci sú preto veľké, lebo pôsobia, akoby to chceli samotné nebesia. Súčasná cesta našej reprezentácie kvalifikačným pralesom je dielikom, ktorý zapadá do futbalovej stavebnice. Vsprávny čas ( keď na EURO postupuje historicky najväčší počet účastníkov i keď netreba znižovať váhu výsledkov, možno by sme mali rovnakú šancu aj v starom systéme, no väčší počet miesteniek rozhodne znižuje tlaky), na správnom mieste, správnym spôsobom.

Slovenský futbal bojoval o diváka. Veľmi rýchlo sa u nás zabudlo na africký úspech a fanúšikovia opäť prestali chodiť na štadióny. Nielen na reprezentáciu, ale aj na ligu, veď len nedávno sme zistili, že divácky marazmus Slovana bude onedlho štandardom všade. Výsledky, ktoré naša reprezentácia dosahuje, sú tým správnym impulzom preto, aby sa lenivý (áno, karhám ťa) divák opäť prekonal a chodil na futbal. Samozrejme, treba, aby sa pridali aj organizátori s nastavením ceny, ale na Slovensku je to tak. Úspech ide ruka v ruke s ekonomickým prospechom. Tu. Teraz. Čo najviac.  Verím však, že, aj napriek tomu súčasný futbalový miniošiaľ ošáli diváka a ten začne na futbal chodiť. Nielen na reprezentáciu, ale aj na ligu. 

Z jej pohľadu je ďalšou časťou do seba zapadajúcej stavebnice fakt, že skutočne nepostrádateľným hráčom Kozákovho tímu je Viktor Pečovský. Hráč z domácej ligy. Tej podceňovanej, ktorá vraj môže ponúknuť len futbalový odpad a občasnú „haluz“ v podobe reprezentanta Papuy-Novej Guiney. Hráč, ktorý celú kariéru nevytiahol päty z tej údajnej „srandaligy“, hrá futbal na svetovej úrovni. Zahreje pri srdci. A možno pomôže vnímaniu z domova i zo sveta.

Úspech Kozákovcov navyše prichádza v čase, keď sa vo veľkom diskutovalo o potrebe národného štadióna. Hoci si jej schválenie nedávno privlastnil Franz Straka a.k.a. František Snílek, skôr si myslím, že za jeho definitívnym odklepnutím stojí úspech reprezentácie. Tá totiž v priebehu asi pár mesiacov zmenila názor verejnosti z „načo je tým babrákom drahý štadión, z ktorého profituje Slovan a iní“ na „prečo to už dávno nestojí?“. A tak možno aj týchto pár zápasov sa podpísalo pod to, že v budúcnosti bude futbal na Slovensku o niečo kultúrnejší.

Pôsobenie Jána Kozáka na lavičke slovenskej reprezentácie je ako, keď ste po dvojhodinovom čumení na dieliky skrine z Ikey konečne našli na internete návod. Všetko zrazu krásne zapadá. Všetko zrazu má zmysel. „Janko, dobre ši zrobil.“