Slovensko dva roky padá: Hráči i tréner by sa mali nad sebou zamyslieť
Nedávno sme boli proti Česku favoritom, dnes sme radi, že sme prehrali len 3:1. Prečo slovenská reprezentácia pôsobí tak biedne?
Komentár Filipa Chudého
Na úvod sa vráťme do septembra 2018. Česi dostali päťku v Rusku, menia trénera a derby na Slovensku v prvom ročníku Ligy národov (LN) sa blíži. Slovensko je považované právom za favorita, pretože máme lepších hráčov, čo uznávajú aj naši susedia.
Čo sa stane? Prehráme doma 1:2 a sedmička Martin Dúbravka, Michal Šulla, Ľubomír Šatka, Norbert Gyömbér, Milan Škriniar, Stanislav Lobotka a Vladimír Weiss ide zapiť „žiaľ“ z prehry. Následne Ján Kozák st. rezignuje, na legendárnej tlačovke pomenuje z jeho pohľadu veci v slovenskom futbale a príde nový tréner Pavel Hapal. Menovaných hráčov reálne (samozrejme) ani nepotrestáme, práve naopak, ideme na časti z nich stavať.
Výsledok? Na konci jesene vypadneme z „béčka“ LN (ešteže aj Nemci z „áčka“, inak by reorganizácia asi neprišla…). Z kvalifikácie na Euro 2020 nedokážeme postúpiť. Veď priamo išlo „iba“ 20 krajín a mali sme navyše predsa „skupinu smrti“ s futbalovými „veľmocami“ typu Wales či Maďarsko. Je preto „super“ výsledkom, že sme skončili aspoň medzi nimi a ukopali baráž.
Česi za ten čas postúpili na Euro, výrazne sa zlepšili a favoritom v septembri 2020 už boli oni. A hoci im tesne pred piatkovým duelom vypadli najlepší hráči, resp. vôbec nevedeli, či budú môcť nastúpiť, v Bratislave nás futbalovo zničili. Nasadili také tempo, že slovenskí hráči nevládali. Aj preto tie zranenia…
Tréner Hapal povie na pozápasovej tlačovke, že jeho hráči neboli pripravení a mali by sa nad tým zamyslieť. Čo je pravda. Ale nemal by sa skôr tréner zamyslieť nad tým, prečo takých hráčov vôbec nominoval? Do reprezentácie by mali chodiť najlepší hráči, lenže takých nevybral. Kto totiž nie je pripravený fyzicky, nemôže podať zodpovedný výkon na takejto úrovni.
A keď boli niektorým hráčom prednejšie dovolenky, ako poriadna fyzická príprava, nech sa pracú z národného tímu na večné veky. Práve v takýchto veciach sa ukazuje charakter.
Pre dosiahnutie úspechu sa treba obetovať, pričom to súčasnej reprezentácii chýba. Toto nebol deň blbec, to už bol všedný deň slovenskej futbalovej reprezentácie. Viď čo s nami narobilo Chorvátsko, ako sme to domrvili s Walesom a pod.
Slovenský fanúšik odpustí prehru vtedy, keď vidí na hráčoch, že odovzdali na trávniku všetko. Lenže tomuto zoskupeniu (to sa ani ako tím nedá označiť) sa to ešte nepodarilo. Smutné na tom je to, že niektorí z nich si ešte možno aj myslia, že sú vzorní reprezentanti.
Môžeme vyhrať v Izraeli, môžeme teoreticky nejakým zázrakom vykopať postup na Euro (čo by sme tam však s takýmito výkonmi robili?), ale pokiaľ sa niečo radikálne v slovenskej reprezentácii nezmení, nič zásadné nedosiahneme a bude to len náplasť na hnisajúcej rane.
