Hráme, na čo máme. Dokážeme to, na čo nemáme?
Slovenská hokejová reprezentácia má za sebou prvé dva kroky na olympiáde v Pjongčangu. A keďže nie sme exoti kdesi z Tongy, treba si dávať vyššie ciele ako je len účasť...
Komentár Filipa Chudého
Slovenskí hokejisti porazili v prvom zápase olympijského turnaja v Pjongčangu Rusov 3:2 a časť našej verejnosti začala lietať v oblakoch, hoci nemala dôvod. Áno, porazili sme najväčšieho favorita na zlato, ale treba si uvedomiť, že to bolo iba to povestné jedno možné víťazstvo z desiatich duelov outsidera proti favoritovi. Nadšení sme mohli byť v Turíne 2006, keď sme na úvod hokejového turnaja porazili Rusov preto, že sme boli v danom zápase o niečo lepší, nie teraz, keď sa pre víťazstvo stretli všetky potrebné faktory v náš prospech.
Rusi proste zápas proti nám podcenili (viď ich duel so Slovinskom) a ich brankár by nechytil ani chrípku. Dva góly sme dali po šťastných tečoch, ktoré zmenili smer puku pre nás na milimeter presne, čo sa pri slabšej streleckej aktivite stane hockomu raz za uhorský rok. Na našej strane mal brankár svoj deň, niektorí hráči podali možno životné výkony vyplávajúce z nadšenia. K tomu pridajme potrebné šťastie v ďalších okamihoch a výsledok bol na svete.
Súpera rangu Ruska môžeme poraziť, ale nie porážať. Potvrdil to aj náš druhý zápas v Pjongčangu. Američania ani zďaleka nedosahujú kvalít Rusov, proti nám nehrali vôbec ideálne, ale aj tak boli o triedu lepší a absolútne zaslúžene vyhrali. Nás môže tešiť, že iba 2:1.
Šatan a Ramsay sa rozhodli staviť na hráčov, ktorých videli na reprezentačných akciách, pretože dodržiavali zvolený systém, ktorému veria, že môže byť úspešný. Základ spočíva v tom, že každý hráč si musí plniť svoje úlohy a medzi sebou držia v obrannom pásme čo najmenšie medzery, aby súper nemal priestor. Tréner síce hovorí, že chce hrať aj ofenzívne, ale naši hráči asi nemôžu stíhať všetko, resp. proste nemajú kvalitu na obe fázy hry. No a brániť je ľahšie... Aj preto neprekvapuje, že pod týmto kanadským trénerom strieľame priemerne iba 2,1 gólu na zápas, pričom drvivú väčšinu duelov sme hrali proti papierovo slabším. Apropo, ak by hral ktokoľvek na svete takýmto spôsobom, škodoradostne hovoríme o betóne či zaparkovanom autobuse, len sami sebe to z milosti radšej nazývame systémom.
No Ramsay si správne vyhodnotil, že pekne ofenzívne hrať nemôžeme. Proste už nemáme hráčov, ktorí súpera gólovo prevýšia. Ak chceme byť úspešní, musíme dostať menej gólov ako súper, preto ten „systém“. Sme proste niekde na úrovni Švajčiarska pred 20 rokmi, ani oni nemali gólových hráčov. Či si nejakých časom vychováme, to je na inú debatu.
Talentovaných hráčov ale stále máme a aj mať budeme. Niektorí menej známi hráči na ZOH 2018 ukazujú, že môžu byť zaujímaví pre lepšie kluby. Tento turnaj je pre nich životná šanca, ktorú zatiaľ využívajú. No nesnívajme, že nám olympiáda vyprodukuje ako kedysi opäť nového Šatana či Pálffyho, takých hráčov ešte veľmi dlho mať nebudeme.
Treba si otvorene povedať, že nemáme kvalitu na to, aby sme reálne snívali o medaile z olympiády, ale určite nie sem takí slabí, aby sme išli do zápasu so Slovinskom s tým, že bude hrať rovný s rovný. Práve naopak, sme jasný favorit a musíme vyhrať, pričom táto výhra je povinnosťou, nie možným úspechom. Máme totiž v hokejovom svete svoje meno a postavenie, ktoré by sme nemali podliezať ako napr. v Soči 2014. Aspoň si vyskúšame, ako toto naše mužstvo zareaguje pod tlakom víťazstva, lebo ten ešte neokúsilo.
Čo nám to môže priniesť v Pjongčangu počas ďalších bojov, to sa ešte ukáže. Slovensko bude nepríjemný súper pre každého, možno aj pre seba. No na olympiádu sa už dávno nechodí len zúčastňovať. Alebo sme exoti napr. z Tongy?
