Neodradila ju ani slepota, dávali jej rok života. Láska k športu a fitness bola a je pre ňu silnejšia (Rozhovor)
K športu mala vždy veľmi blízky vzťah. Osud sa však s ňom nemaznal a pre zdravotné problémy hrozilo, že sa k nemu už nikdy nevráti.
Ona sa však nevzdala, doteraz je pohybovo aktívna a šport ju uchvátil natoľko, že sa začala venovať fitnessu. O svojom zaujímavom športovom, ale najmä osobnom životom príbehu nám porozprávala bývala bikini fitneska, aktuálna fitness trénerka, ale najmä žena mnohých tvári Gabriela Halmová.
Gabika, kedy a prečo ste sa začali venovať práve fitnessu?
Fitnessu som sa začala venovať až potom, keď som sa stala trénerkou. V podstate to vzniklo náhodou, lebo jedna moja kamarátka pozrela na mňa a povedala: „Ty by si mohla ísť do bikín!“ Bolo to pred štyrmi rokmi a to som ešte robila kickbox a streetjazzdance. Vôbec som netušila, aká je bikini kategória. No a ešte k tomu, ona to až tak vážne nemyslela. Potom som si pozrela o čom to je a keďže som mala dosť úrazov na kickboxe, rozhodla som sa, že to vyskúšam.Kickbox a všetky bojové umenia sú stále mojou srdcovkou, ale už si musím dávať pozor, aby som si nič nezlomila, lebo by to mohlo mať pre mňa oveľa horšie následky, ako pre iného človeka. Samozrejme, že ma bavili normálne „šupy“ a moje krytie občas zlyhalo, tak som vyfasovala. Lyžujem a plávam stále, to ani nerátam. Keď som mala čas, tak som aj liezla, lebo ten pokoj na horách je úžasný balzam na dušu. K tomu sa ešte určite čoskoro vrátim.
Čím Vás oslovila práve kategória bikini fitness?
Keby bolo na mne, tak by som robila len fitness, lebo tá akrobacia ma fascinuje. Lenže vzhľadom na všetky moje úrazy, zdravotný stav a tiež preto, lebo nemám šancu vybudovať lepšie osvalenie, je bikini fitness pre mňa naozaj jediná vhodná kategória.
Aké boli Vaše začiatky na súťažných pódiách?
Moje začiatky boli zábavné. Pred prvou súťažou som ani nevedela, že mám odvodniť a myslela som, že stačia pekné civilné plavky. Plavky som zohnala na poslednú chvíľu, v jednej firme mi ich ušili. Potom som si myslela, že keď sú také drahé, tak ich môžem mať stále a iné nepotrebujem. (smiech)
Veľkou zmenou musel prejsť na začiatku aj Váš jedálniček. Ako ste sa stravovali kedysi a ako to vyzerá dnes?
Úprava stravy nebol problém, ten bol a stále je inde. Roky som bola vegetarián, jedla som hlavne zeleninu a tofu. Aj keď som športovala, bola som proste mäkká. Ide o to, že aj tak mám v strave kopec obmedzení kvôli alergiám a neznášanlivostiam, takže som zvyknutá vyhýbať sa komplet pečivu, koláčikom, keksíkom, polotovarom a podobne. Ale prísť na princíp ako sa mám stravovať, je doteraz umenie. Keďže mám rôzne zdravotné „vychytávky“ od narodenia, ani môj metabolizmus tukov a sacharidov nie je v poriadku. Ako dieťa som s tým končila v nemocnici na infúziách a teraz to nie je až také zlé, ale ani dobré. Dnes je môj jedálniček plný zeleniny, rýb, bieleho mäsa, vajíčok a ak som mimo sezóny, dám si občas zmrzlinu, čokoládu a bryndzu. No a všetko sa aj tak snažím robiť na zdravý spôsob.
Ste úspešnou fitneskou, no aj napriek zdravému stavovaniu, zdravému štýlu života a mnohým športom, ktorým ste sa venovali, ani Vás neobišli zdravotné problémy...
Narodila som sa s vážnym genetickým ochorením, ktoré je smrteľné. Jednoducho, neliečiteľná záležitosť. Lenže tým, že je vzácne, na Slovensku sa vtedy neriešilo a už vôbec nikomu nenapadlo, že by sa začalo prejavovať tak skoro ako u mňa. Problém je v tom, že ono rado nabaľuje na seba aj iné diagnózy a tak sa pridala najprv tetania a rôzne iné „drobnosti“. Oslepla som, len tak, zo dňa na deň! Vtedy som chcela ísť na FTF VŠMU/ scenáristika a mesiac pred prijímačkami som nevidela nič! Diagnostikovali to ako sklerózu multiplex, ale tomu som nikdy neuverila. Túto diagnózu následne nepotvrdili, ale aj tak som mala problém s motorikou a hrozilo mi, že nebudem ani počuť. Mala som tak rok života. Začala som veľmi neobratne behať po schodoch v nemocnici, liať do seba zeleninové šťavy, robila si autohypnózu a trvalo rok, kým som opäť videla normálne v plných farbách. Na mojom tele nebolo miesto, kde by som nemala kanylu. Okrem toho, vďaka kortikoidom som vyzerala ako malý slon. Nadváhu som nemala, ale človek opuchne, naleje sa vodou a je to naozaj na nervy počúvať od známych, že ako „dobre ma v nemocnici vykŕmili“. To ešte stále nikto nevedel, čo mi vlastne je, ale v správe mi napísali, že kedykoľvek sa to môže vrátiť. Tak som začala cestovať, robiť všetky športy, adrenalínové a menej adrenalínové, lebo som žila s myšlienkou, že končím. Po pol roku sa mi rozpadol obraz, ale po desiatich minútach sa to znormalizovalo. To sa deje dodnes. Ťažké to je hlavne na psychiku, lebo nikdy neviem, či to o tých desať minút prejde, alebo nie. Ale aj tak som vyštudovala FFUK a VŠMU, pretože som chcela, robila som všetky športy, ktoré ma zaujímali a potom som začala súťažiť. Samozrejme, že mám stále stavy, kedy ma zachváti bolesť, potom nevidím, potom mám dva týždne šialenú migrénu, ale cvičím stále. Aj tak som na tom stále lepšie ako ľudia, ktorí nemajú ruky, nohy, alebo sú pripútaní na lôžko. Diagnózu mi oficiálne potvrdili len tri roky dozadu, lebo rozbor na Slovensku ani nevedia urobiť a keď prišli výsledky, opýtali sa ma, či nepotrebujem psychológa, alebo psychiatra. Išla som vtedy do fitka. Môj najväčší úspech je, že napriek tomu všetkému som sa vždy postavila na pódium. Nikdy som nebola najlepšia a nemám ani jednu medailu, nemám sponzorov a keďže vyzerám až príliš zdravo, mnohí sa do mňa obúvajú, že načo tam vôbec idem, že na to nemám. No a práve preto, každú jednu sezónu mám tendenciu „končiť“, pretože moje telo niekedy len tak natiahne 4 kg a to som v diéte. Je to dosť demotivujúce, lebo nemôžem ísť na sto percent, musím ísť na tisíc percent a výsledok je vždy sedemdesiat percent. No všetci vidia len výsledok a nie ako na tom som. Vždy si však poviem, že ak to dokážem, môžem aj iným ľuďom, ktorí to majú ťažké povedať, že sa všetko dá. Kedy naozaj skončím neviem, to záleží od mnohých vecí, ale určite nie od môjho zdravotného stavu!
Dnes pracujete aj ako osobná trénerka. Akí sú Vaši klienti?
Moji klienti sú rôzni a sú obdobia, kedy ich mám viac, teraz ich mám napríklad menej, lebo mám dosť iných aktivít. Ťažko povedať, akí sú, každý človek je jedinečný a potrebuje iný jedálniček a iný typ tréningu. Keby neboli spokojní, tak by asi so mnou netrénovali. (smiech) No a ak nie som spokojná ja, tak ich „dokopem“ k tomu, aby som s nimi spokojná bola. (smiech)
Prezraďte nám, kde robia podľa Vás ľudia pri chudnutí najväčšiu chybu?
Všetci chcú chudnúť extrémne rýchlo a sú schopní prestať na istý čas normálne jesť, veria rôznym práškovým diétam, alebo idú podľa super osvedčenej všeobecnej diéty. Jasné, že pri tomto štýle odídu hlavne svaly, telo sa dostane do úsporného režimu a potom prídu návaly hladu, alebo sú aj prípady, kedy neschudnú. Najväčšou chybou je, že ľuďom chýba trpezlivosť a disciplína.
Okrem toho, že ste osobnou trénerkou, ste rozlietaná skutočne na všetky strany. Prezraďte našim čitateľom na záver, čomu všetkému sa ešte venujete?
Stíham toho veľa, to je pravda. Som novinár na voľnej nohe, okrem toho pracujem pre TV Bratislava ako moderátorka relácie „City lady“ a som redaktorka všeobecne. Robím aj alternatívne terapie, takže riešim partnerské vzťahy, zlomených, nešťastných ľudí, ale aj ľudí, ktorí majú fóbie a iné vykoľajenia. Taktiež robím stravu na mieru, ale aj takú, ktorá je skôr zameraná na rakovinu, celiakiu, únavový syndróm a podobne. No a potom ešte prednášam na škole holistickej medicíny klasickú filozofiu, archetypálnu filozofiu, hypnoterapie a špeciálnu výživu. Keďže všetko čo robím, robím rada, som šťastný človek aj keď nemám voľný ani jeden deň. Idem sedem dní v týždni a môj deň začína skoro ráno a končí o polnoci.
