Main Content

Hamšík napísal Neapolu nádherný list: Potrebujem viac ako výplatu a trofeje, potrebujem cítiť niečo v mojej duši!

štvrtok, 8. jún 2017 12:43 | Autor: Dávid Lech

Hamšík napísal Neapolu nádherný list: Potrebujem viac ako výplatu a trofeje, potrebujem cítiť niečo v mojej duši!
Hamšík napísal Neapolu nádherný list: Potrebujem viac ako výplatu a trofeje, potrebujem cítiť niečo v mojej duši! | zdroj: © TASR

Marek Hamšík napísal Neapolu dojímavý list, v ktorom vysvetľuje, prečo taliansky klub nikdy neopustil – a všetko nasvedčuje tomu, že ani nikdy neopustí.

Marek Hamšík, najlepší slovenský futbalista súčasnosti, predvádza už niekoľko rokov výkony svetových rozmerov. Mnohí fanúšikovia mu však vyčítajú, že sa nikdy neodhodlal k prestupu do slávnejšieho klubu. Banskobystrický rodák, ktorý háji farby SSC Neapol už vyše desať rokov, v dojemnom liste na stránke theplayerstribune.com, vysvetlil mnohé.

V Neapole nemáme jedného futbalového manažéra. Máme ich tri milióny. Každý muž, každá žena a každé dieťa vie, čo je pre Neapol najlepšie. Každý 4-ročný chlapček v parku vie, ako by sme mohli strieľať viac gólov. Každá 90-ročná žena v záhrade vám povie, ako by sme mali zmeniť naše rozostavenie. Ten pocit... Tá vášeň, to je v ich krvi,“ otvára svoje rozprávanie jeden z najlepších špílmachrov futbalového sveta.

Hamšík prirovnáva futbal v Neapole k náboženstvu, ktorého kostolom je Stadio San Paolo. „Neapolčania sa cítia súčasťou klubu – lebo ňou aj sú. Futbal je to, na čo myslia, keď vstanú, je to to, o čom rozprávajú celý deň a je to to, o čom v noci snívajú. Niekedy to vyzerá ako keby bol futbal jedinou vecou, na ktorej záleží. Som na to zvyknutý. Futbal je mojím životom už 29 rokov,“ píše v liste pre theplayerstribune.com.

183 centimetrov vysoký stredopoliar spomína na chvíle, keď jeho rodičia boli príliš unavení na to, aby s ním vládali pozerať MS vo futbale 1994, ktoré sa konali v USA a začiatky zápasov boli v Európe o jedenástej večer. 7-ročný Marek tak sám sedel pred televíziou a bol očarený hrou dvoch Brazílčanov – útočníkov Romária a Bebeta. „Bol som nimi fascinovaný. Ten dribling, prihrávky, rýchlosť. Brazílsky futbal bol iný oproti všetkým slovenským a európskym zápasom, ktoré som videl v TV. Bola v ňom voľnosť a kreativita,“ opisuje pocity z raného detstva.

Vtedy už tri roky hrával futbal. Hneď ako začínal, tréner ho postavil do stredu poľa a povedal mu jasné inštrukcie: Mal čo najčastejšie podporovať ofenzívu. Od tejto chvíle nikdy nezmenil pozíciu. Rolu hráča s číslom 10 si zamiloval a hneď si našiel aj dva vzory, ktorým sa chcel za každú cenu podobať: „Sledoval som Zinedinea Zidanea a Pavla Nedvěda. Boli rýchli, ale nie veľmi rýchli, tak ako ja. Boli skvelí tvorcovia hry a veľmi dobre čítali hru. Chcel som byť ako oni. Bol som si istý – v akomkoľvek tíme budem – chcem hrať na tejto pozícii.

Keď mal pätnásť rokov, rozhodol sa urobil veľký krok vpred. Prestúpil do Slovana Bratislava, kde futbalovo napredoval dva roky a následne sa posunul o ďalších 800 kilometrov ďalej od domova. Stal sa posilou Brescie.

Bol som ďalej od domova, no zároveň som bol bližšie k cieľu stať sa profesionálnym futbalistom. Brescia bola malé mestečko na severe Talianska. Zvyknúť si na život nebolo veľmi náročné – cítil som sa hneď ako doma. Ľudia boli priateľskí, nemohol som si pomôcť, ale cítil som, že tam patrím. Prvé mesiace v škole boli ťažké, lebo som nevedel taliansky, ale ten pocit lásky bol ohromujúci. Každé dieťa v škole mi dalo pocítiť domov. Volali ma domov na obed a ukazovali mi najkrajšie miesta v meste,“ s láskou spomína na prvé zahraničné pôsobisko.

Na život v Taliansku sa Hamšík bleskovo aklimatizoval a začal žiť taliansky spôsob života, ktorý si veľmi obľúbil. Nastupoval v prvom tíme Brescie, kde kvalitatívne začal postupne prerastať celý klub a v roku 2007 sa dočkal ďalšieho prestupu – do Neapola. Do nového klubu prišiel spoločne s Ezequielom Lavezzim. Tím ho predstavil na štadióne Stadio San Paolo a následne nasledovalo predstavenie pred médiami. Slovák s veľkým úžasom sledoval fotky legiend ako Maradona či Ferrara na stenách a veľké trofeje za víťazstva v Serii A či v Coppa Italia.

Keď som si o pár dní po podpísaní kontraktu hľadal prvý dom, všetci ľudia, ktorých stretol, ma poznali. Poznali moje meno i môj príbeh. Nemohol som tomu uveriť. Tá láska, ktorú som cítil v Brescii bola nič oproti vášni fanúšikov Neapola. V Brescii, som bol mladý chlapec, o ktorom nikto nič nevedel. No v Neapole som nemohol ísť ani na kávu bez toho, aby som nestretol fanúšika Neapola,“ píše udivený Hamšík a dodáva: „‘fanúšik Neapola‘ je v Neapole bezvýznamné hovoriť. Ak si z Neapola, si fanúšikom Neapola.

Po niekoľkých rokoch si začal myslieť, že pochopil vášeň Neapolčanov. Prišlo však víťazstvo v Coppa Italia v roku 2012. Klub trofej získal po 25 rokoch a po návrate z Ríma nastalo v Neapole hotové peklo. Hamšík celú situáciu opisuje ako bláznovstvo. Najlepší typ bláznovstva. Klubové vlajky viseli z každého jedného okna. „Keď vyhráte v Neapole, je to lepšie ako vyhrať kdekoľvek na svete. Pretože nevyhrávate ako hráči, vyhrávate ako mesto, ako všetci ľudia. To je veľmi špeciálne.

Pri zápasoch Ligy majstrov a Európskej ligy vášeň fanúšikov Neapola dostáva súperov talianskeho celku do kolien. Neapol nemá ani zďaleka najväčší štadión v Európe, no priaznivci v ňom dokážu vytvoriť úžasnú atmosféru. Stáť na ihrisku a počuť hymnu Champions League na štadióne je jeden z najobľúbenejších zvukov Hamšíka, ktorý celý svoj list uzatvára krásnym vyznaním:

V Neapole a v Taliansku mám všetko, čo potrebujem. Futbal je pre mňa dôležitý a hrať 10 rokov za Neapol je jedna z najväčších pôct môjho života. No dôvod, prečo som ostal tak dlho je viac ako futbal. V Neapole som časťou komunity – rodiny – ktorá má v mojom srdci špeciálne miesto. Potrebujem viac ako len výplatu a trofeje. Potrebujem cítiť niečo v mojej duši. A Neapol mi to dal a budem za to navždy vďačný. Ďakujem.