Main Content

Sľúbili sme si úspech alebo Čo revolúcia dala a čo vzala nášmu športu

pondelok, 17. november 2014 14:51 | Autor: Jakub Mihálik

Sľúbili sme si úspech alebo Čo revolúcia dala a čo vzala nášmu športu
Sľúbili sme si úspech alebo Čo revolúcia dala a čo vzala nášmu športu | zdroj: © TASR

Práca pre každého a mlieko za korunu vs. väčšia sloboda a vyššie platy. 17. november už 25 rokov znamená porovnávanie časov pred revolúciou a po nej a dnes rezonuje o to viac, že si pripomíname okrúhle výročie. Čo však znamenal tento dátum pre slovenský šport?

Nemám štyridsať, ani päťdesiat rokov. Som síce dieťa socializmu, no keď sa v tento deň pred 25 rokmi rozhodovalo o dejinách Československa a Slovenska, ja som sa rozhodoval, či už dôjdem na nočník, alebo to ešte pustím do plienky. Nezažil som teda socialistický šport za socializmu. Nemám patent na rozum a netvrdím, že moje hodnotenie sa drží len faktov. Ale zažil som ešte tých, ktorých socialistický šport vychoval. A zažívam aj ten šport súčasnosti. A tak môžem porovnať. Aspoň trochu.

Rovnako, ako sa so zmiešanými pocitmi vníma revolúcia v rámci celospoločenskej debaty, tak je tomu aj v športe. Tí starší, prirodzene, spomínajú radšej na doby dávno minulé. Veď boli mladší a vtedy sa všetko vníma pozitívnejšie. Na to negatívne sa radšej zabúda. Tí mladší zase obdobie pred 17.11.1989 vnímajú už len ako dokument s „vygrcanými“ farbami kdesi v prestávke zápasu na STV2. Objektívne zhodnotiť šport v dvoch rozličných dobách sa nedá. Dá sa ale polemizovať, tak to skúsme.

Asi nikoho neprekvapím, ak poviem, že v súčasnosti dostáva šport menej podpory od štátu ako predtým. Na Slovensku je to zrejmé snáď v každom športovom odvetví.  Najmä potom však v tých, ktoré nie sú úplne „in“. Futbal a hokej sa tešia najväčšej podpore, navyše sú to športy atraktívne pre sponzorov, keďže ich sledovanie je masovou a neraz celonárodnou záležitosťou. Tie ostatné sú na tom však horšie. A tak nečudo, že postupne upadajú športy, ktoré boli kedysi výkladnou skriňou slovenského olympizmu. Či už je to biatlon, volejbal, hádzaná, atletika, box, lyžovanie alebo aj „exoti“ typu športová cyklistika(rozumej futbal na bicykloch), idú u nás do zabudnutia. Pretože nemajú dostatočnú finančnú podporu.

Prejavuje sa to všade. Na školách, kde preukázateľne klesajú športové výkony žiakov. V mládežníckych kluboch, kde často nemajú na zaplatenie fungovania pre všetkých, čo doslova núti uplatňovať systém: zaplatíš si – hráš. A následne na tej najvyššej, reprezentačnej úrovni, ktorá pociťuje úbytok talentov. 

Tie stále existujú. Samozrejme! Slováci nezačali po roku 1989 jesť nejakú zázračnú prísadu, ktorá v nich zabíja športový talent. Len sa ten talent častejšie nedostane až do seniorského veku. Na Slovensku si totiž mladé dievča, či chlapec musí vybrať. Športová kariéra alebo vzdelanie. Ak to riskne so športom a nevyjde to, len veľmi ťažko hľadá uplatnenie a tento risk si rodičia nechcú dovoliť. Dovoliť si často nemôžu ani športové vybavenie a všetky ostatné náklady a aj preto prichádzame o nádeje.

No a najväčším problémom súčasnej mládeže je podľa môjho názoru mládež sama. V menšej miere ich poháňa ctižiadostivosť. V mladom veku nadobudnú pocit, že profesionálny šport je o veľkých peniazoch, pekných babách a užívaní si života, zatiaľ, čo profesionálny šport je v skutočnosti o rokoch odriekania, tvrdej driny a silnej psychike. Nečudo, že v období puberty strácame viac športovcov ako v minulosti.

Dalo by sa polemizovať o tom, či je to odraz doby, alebo toho, že doba ponúka možnosť rozhodnutia a tie rozhodnutia mladí ľudia robia zlé. Do toho sa však nejdem púšťať.

Faktom ostáva, že v súčasnosti nie je organizácia športu tak výrazná ako v minulosti. Telovýchovné jednoty, vojenské dukly, sokolské združenia, to všetko stratilo na význame. Založili sa síce športové triedy, športové kempy a podobne, no týkajú sa len niektorých a vraciame sa opäť k výberu šport vs. vzdelanie. 

Do veľkej miery k tomuto stavu prispievajú športoví funkcionári. V očiach verejnosti nemajú veľmi dobré meno, ale nečudo, veď povesť „hrabačov“ do vlastných vreciek nevznikla pre nič za nič. Aj to je dôsledok toho, že v športe sa začali točiť veľké peniaze, z ktorých sa ambicióznym ľuďom zatočili hlavy.

Povedať však, že za poklesom úrovne športu, ktorý som naznačil v predchádzajúcich riadkoch, môže zánik socializmu, je hlúposť. Stačí sa pozrieť len pár kilometrov vedľa k našim českým susedom. Tí boli pred 25 rokmi v rovnakej situácii. A ak si nechceme zakrývať oči pred faktmi, musíme uznať, že český šport je niekde úplne inde. Nemôžeme sa dívať len na to, že si momentálne rovnako užívame futbalový ošiaľ. A že v hokeji máme raz za čas obaja medailu. Ide o šport ako celok, ktorý má v Českej republike väčšiu podporu (Až päťnásobne viac verejných financií pri dvojnásobnom počte obyvateľov), väčšiu odozvu u mladých, väčšie úspechy, a to či už olympijskych, alebo neolympijskych športoch. Sú na vrchole v tenise, hokeji, atletike ... jednoducho, je problém nájsť šport, v ktorom nemajú výrazné úspechy. Česko je ranou na oko pre tých, čo hovoria, že sa to v súčasnosti nedá. Dá. Ak pracujete systematicky, usilovne a zarputilo. Či sa píše rok 2014, alebo 1989, či je štát červený, menej červený, modrý alebo hocaký iný.

Šport v súčasnosti má samozrejme aj svoje pozitíva. Už nie je zástierkou, ktorú používali vlády na opitie rožkom obyvateľstva, keď sa to dožadovalo porovnania s ostatnými krajinami. Už nestačí povedať: nemáme sa tak dobre ako ostatní, ale aha, v Moskve sme vyhrali 10 medailí. Šport má teraz čistý štít a robí na svoje tričko.

Športovci majú oveľa väčšiu voľnosť ako to bolo kedysi. Samozrejme, organizovaná disciplinovanosť mala svoje úspechy, ale aj svoje úskalia. Kedysi sa doping musel brať v štátnom záujme a možnosť výberu nebola. Teraz sa pri „sypaní“ musíte prehrýzť cez vlastné svedomie, nemáte to povinné. 

Športovci už nie sú takými zajatcami doby. Už sa im nevyhrážajú, že ak nesplnia príkazy, príde trest. Už ich na pokraj síl netlačí to, aby boli lepší ako „škaredí kapitalisti“, už ich poháňa len vlastná ctižiadostivosť, ak nejakú nájdu. Už sa nestretávame s prípadmi ako Nadia Comaneci, či Helena Fibingerová. 

Športovci môžu za svojim chlebo odchádzať do zahraničia, ktoré vtedy, aj teraz oceňovalo svojich hrdinov viac. A môžu tak urobiť všetci. Bez rozdielu a bez nutnosti utekať. Môžu nájsť viac možností pre to, aby sa pripravili na moment, keď so svojou kariérou definitívne skončia. 

Každé obdobie má svoje pre a proti. Šport na Slovensku je v súčasnosti pravdepodobne na nižšej úrovni – spoločenskej, morálnej, výkonnostnej, ako tomu bolo pred viac ako 25 rokmi. Nie je tomu však len kvôli systému, akokoľvek nesprávne nastavenému, ale aj kvôli jednotlivcom. Len tvrdou prácou, či vám to vonia, alebo nie, totiž môžete v športe uspieť. Bez ohľadu na dobu.

 

Odporúčané články