Keď sa UEFA odhodlala k rozšíreniu počtu účastníkov EURA zo šestnástich na dvadsaťštyri, mnohé futbalové krajiny hromžili. Je rozšírenie turnaja zo šestnástky na dvadsaťštvorku šliapanie po najkvalitnejšom turnaji na svete alebo nevyhnutný krok pre napredovanie futbalu?

Komentár Jakuba Mihálika

V uplynulých dňoch sa rozbehli kvalifikačné boje o futbalové Rendez-vous vo Francúzsku. Prvé kolo súbojov opäť rozpútalo debatu o tom, či je krok Platiniho a UEFA o zvýšení počtu účastníkov záverečného turnaja, správny. Mnohí ho odsudzujú. Platini vraj týmto krokom chcel len získať podporu “menších asociácií” pri príprave kandidatúry na šéfa FIFA. Tým zároveň podľa niektorých utrpí kvalita turnaja, ktorý bol pri doterajšom formáte považovaný za najlepší turnaj na svete. Európa, ako najsilnejšia futbalová zóna, každé štyri roky združila len tie úplne top tímy, pri ktorých rozdiel medzi finalistom a tým, ktorý skončil posledný, bol úplne minimálny. Rozšírenie túto povesť vraj ohrozuje.

Môžeme s tým súhlasiť. Môžeme povedať, že šestnástka účastníkov bola skutočne kvalitatívne lepšia. Minimálne v očiach svojich vlastných. No, ak má byť EURO „len“ o najvyššej kvalite, prečo nezorganizujeme každé štyri roky turnaj, na ktorom sa predstaví Španielsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Holandsko a títo budú hrať dookola proti sebe, až do zblbnutia? Veď predsa tí sú dlhodobo najlepší, či nie? A načo vôbec  organizovať kvalifikáciu? Veď zápasy Nemecko – San Maríno nudia.

Majstrovstvá Európy však nepatria len Nemcom, Francúzom, či Španielom. Patria všetkým európskym krajinám. A ich počet stále rastie. V roku 1992 sa ME účastnilo osem krajín. Vtedy naposledy, lebo 34 vtedy existujúcich európskych krajín, sa začalo drobiť. Ani nie za 20 rokov vzrástol počet európskych krajín na 53. Presne toľko ich účinkuje v terajšej kvalifikácii. Je teda úplne normálne, že sa musí zvýšiť počet účastníkov záverečného turnaja. Je to normálne, pretože doterajšie nastavenie kvalifikácie bolo prakticky začarovaným kruhom.

Ak vznikla nejaká nová krajina, prípadne sa zrazu objavila nejaká silná generácia futbalistov v tej „starej“, mohla sa aj pretrhnúť, no na EURO postúpiť prakticky nemala šancu. Nízke postavenie v rebríčku znamenalo priradenie ku gigantom, následné prehry a následné nízke postavenie v rebríčku. A tak stále dokola. Začarovaný kruh, o ktorom by mohli v týchto dňoch hovoriť najmä naši „21-kári“, ktorí dosiahli Everest, keď preskočili giganta z Holandska, no kvôli nízkemu rankingu pôjdu do baráže o ME zase proti niektorému z gigantov. Aj oni by určite privítali rozšírenie počtu účastníkov ME.

V Európe sa totiž o slovo čoraz väčmi hlási silná stredná skupina tímov. Všetky tie Bosny, Slovenská, či Islandy. Aj oni chcú zažiť veľké turnaje, nielen tímy, ktoré sú na EURE každé štyri roky. A práve rozšírenie na 24 účastníkov je tým momentom, kedy vysnený cieľ môžu dosiahnuť.
Iste, mnoho ľudí baví pozerať súboj najlepších. Nezainteresovaný divák však nepríde o súboje Nemecko – Taliansko, či Francúzsko – Anglicko, giganti si určite cestu na EURO nájdu. Bonusom potom budú tímy, ktoré chcú prekvapiť. Že nie sú zaujímavé? Čo tak Kostarika na MS 2014? Či Dánsko v roku 1992. Česko 1996, či Rusko 2008? Všetci títo hrali minimálne tak dobrý futbal ako giganti. Aj „malé“ tímy vedia zahrať veľké divadlo. Len musia mať šancu.

EURO s 24 účastníkmi nie je krokom mimo. Ambiciózne tímy konečne môžu merať sily s najväčšími. A najmä rásť. Zlepšovať si postavenie v tom začarovanom rankingu, ktorý akokeby bol len pre vyvolených. Ich fanúšikovia zasa môžu vidieť svojich v akcii aj mimo zápasov s Faerskými ostrovami, či jednou príležitosťou za 2 roky proti gigantovi. To, mimochodom, znamená aj zvýšenie príjmov pre UEFA, veď čím viac zainteresovaných divákov, tým lepšie. Európa rastie a EURO musí s ňou. Rozšírenie počtu účastníkov z 16 na 24 možno neprospeje tímom z tradičných futbalových krajín, no pomôže Európe ako celku. Pomôže futbalu.