Afrika – krajina nestúpanej prírody, divokých zvierat, neobjavených tajov divočiny, no najmä chudoby. Aj v tejto ďalekej časti moderného sveta dneška je futbal prostriedkom nielen pre osobné potešenie, pomoc, ale aj šancou pre lepší zajtrajšok.

Futbalová lopta z igelitových vreciek, drevené či tehlové futbalové brány, ihrisko medzi haldami odpadu. Aj na takýchto miestach sa oddávajú chudobné africké deti futbalu s rovnakou vášňou, než kdekoľvek inde vo svete. Je pre ne radosťou, zábavou, no predovšetkým nádejou v lepšiu budúcnosť. Tú vďaka obetavej práci, vytrvalosti, bojovnosti, či v neposlednom rade šťastí, získalo hneď niekoľko dnešných afrických futbalových hviezd.

Tak ako väčšina afrických štátov i oblasť Pobrežia Slonoviny trpí dnes obrovským a neľútostným hladomorom. Spôsob ako mu predísť či dosiahnuť zabezpečenie rodiny, je buď odísť za lepším životom do cudziny, alebo sa dať na športovú dráhu, najlepšie futbalovú. Túto africkú filozofiu pochopil i hráč FC Chelsea Didier Drogba, ktorého nasledovali ďalšie známe mená afrického futbalu. Odišli z krajiny za lepšou budúcnosťou, no na svojich a svoje korene nezabudli. Aj vďaka lepším životným podmienkam, či nemalým finančným výhodám sa teraz snažia vracať darované. Pomoc Afrike však nezabezpečujú len oni. Na čele s najväčšou Medzinárodnou futbalovou federáciou a jej známym projektom Football for hope, podávajú pomocnú ruku i ďalší. Spoločnosť Unicef so svojim špeciálnym futbalovým programom Soccer Aid, známa organizácia 1Goal, alebo britská Football 4 Africa. Všetky so spomínaných organizácii majú jedno spoločné – nezištnú ochotu pomôcť tým, ktorí to tak veľmi potrebujú. Ponúkajú nielen finančné prostriedky, sociálne služby, vzdelávanie, ale špecializujú sa aj na sprostredkovanie výstavby škôl a domov.

Sen o tej najväčšej pomoci na čiernom kontinente sa však v očiach mnohých „naplnil“, lepšie povedané mal naplniť celosvetovo najväčším organizovaným podujatím - MS vo futbale v JAR v roku 2010. Zlepšenie ekonomickej situácie, príval turistov, pevné zázemie. Toto všetko malo s vidinou futbalového šampionátu priniesť do tejto chudobnej krajiny vysnívanú prosperitu a rozvoj. Stalo sa, no len na krátky čas. Potom prišiel koniec. Z ulíc a barov zmizli fanúšikovia, utíchol mediálny rozruch a štadióny znovu zívajú prázdnotou. Niet pochýb o tom, že organizovanie športového podujatia takéhoto formátu Afrike výrazne pomohlo, dnes je však táto výsada pre väčšinu Juhoafričanov luxusom, ktorý si nemôžu dovoliť.

Sľubovalo sa zlepšenie zásobovania pitnou vodou, ostalo len pri suchých rečiach. Štadióny zapadajú prachom a ich stála údržba je finančne náročná. FIFA zarobila veľké peniaze, ale ublížilo to najmä miestnym podnikom. V kope problémoch zostala aj dopravná infraštruktúra. Dráha rýchlovlaku medzi hlavným mestom a letiskom síce počas majstrovstiev plnila svoj účel, dnes však trpí najmä kôli svojej finančnej nedostupnosti. „Celý projekt je ako facka do tváre,“ aj takýmito štipľavými slovami sa oháňajú miestni obyvatelia a bedákajú nad žalostnou situáciou, ktorej musia po MS čeliť.

Pomoc Afrike nie je záležitosťou na „jednu noc“, Afrika o ňu prosí každý deň. Či už vo forme individuálnej, prostredníctvom projektov, alebo pomoci veľkého celosvetového formátu. V tejto krajine sa totiž chudoba nepýta. Preto každý jeden aj ten najmenší podnet je výrazným a mnohonásobne cenným krokom vpred.