Nie je žiadnym tajomstvom, že športom číslo jedna vo svete stále je a ešte dlhé dekády aj bude futbal. Hra, ktorá si na celej zemeguli našla milióny a milióny obdivovateľov, rovnako ako sa do závratných výšin šplhá aj číslo aktívne sa zapájajúcich ľudí do tejto športovej aktivity.

A tu už nezáleží na tom, či si idete len zakopať dozadu na dvor s kamarátmi, alebo zarábate ťažké peniaze v niektorom z popredných svetových veľkoklubov. Čo je však treba uchovávať v pamäti je, že hoci je futbal súťaž o to, kto je lepší, nikdy by sme nemali prekračovať pomyslenú hranicu prijateľného správania – nemali by sme porušovať pravidlá fair play.

Dnes sa už nič nerobí pre niečie potešenie, vždy musí niekto z toho ťažiť. Aj vo futbale to tak funguje. Je však skutočne potrebné zvíťaziť za každú cenu? V dnešnom svete sú ľudské hodnoty a dobré vlastnosti často vnímané ako slabosť, preto sa aj hranice fair play ohýbajú a (niekedy mylne) ospravedlňujú nekorektné správanie na ihrisku. Jedna vec je zapálenie pre hru, no druhá je naša racionalita a ľudskosť. Ako tu tak o tom filozofujem, môže sa zdať, že je situácia zlá, no v skutočnosti to s ňou až také biedne nie je. Jediná znepokojivá vec z môjho pohľadu je fakt, že sa s negatívnymi príkladmi stretávame na najvyššej profesionálnej úrovni až príliš často. Všetky uznávané kluby a ich hráči možno svorne tvrdia, že rešpektujú súpera či rozhodcu, no v konečnom dôsledku to niekedy proste dopadne presne opačne. Počnúc malichernosťami typu kradnutia si lôpt z rúk alebo nenáhodne náhodného strkania do seba, až po ostré slovné výmeny, kopance a bitky. Hold, emócie si s nami niekedy robia čo chcú. Ale pochybujem, že ktorýkoľvek klub platí svojho hráča za to, aby nadával niekomu do negrov alebo mu chcel zo zúrivosti rozkopať hlavu. Tým najlepším ide o veľa, ale opravte ma, prosím, ak sa mýlim, že by to mali byť práve oni, čo si budú vzorne plniť svoje povinnosti idolu mladých nádejí a fanúšikov. To je však už vlastná dilema každého jedného hráča, čomu dá prednosť – či ukázaniu svojich ľudských zásad, alebo oddanosti a snahe pomôcť svoju tímu aj spôsobom, ktorý nie je tak úplne kóšer.

Čo však človeka môže tešiť je, že futbalových morálnych hrdinov nachádzame aj medzi mládežou. Je radosť vidieť, že dobré mravy, ktoré sú im už od samých počiatkov otĺkané o hlavu, dokážu dodržiavať aj v praxi. Spomínam si na jeden milý príklad zo Španielska, kde hráči barcelonského Juvenilu B (teda výberu do 17 rokov) hrali zápas so svojím ligovým prenasledovateľom z druhého miesta, Espanyolom, pričom sa víťazstvom mohli dostať na dosah titulu vo svojej vekovej kategórii. V dueli sa dlho hralo bez gólov, až kým hráč Barcelony, neregistrujúc zraneného brankára súpera ležiaceho na zemi, neskóroval. Rozhodca gól uznal, no tréner vedúceho tímu nakázal svojim zverencom za túto fair play hrúbku, nechať Espanyol vyrovnať. Hráči bez odvrávania všetci do jedného uposlúchli a vyslúžili si neskôr obdiv aj od svojich seniorských kolegov.

Od mladých Španielov by sa mohol čo-to priučiť aj kanonier ukrajinského Šachtaru Doneck, Luiz Adriano. Pomerne čerstvá fair play aféra pobúrila futbalovú verejnosť v zápase Ligy majstrov, kde si menovaný Brazílčan „inštinktívne“ nabehol na center svojho spoluhráča, ktorý mu však prihrávať na gól v úmysle nemal – iba vracal loptu do moci súpera po ošetrení svojho spoluhráča.



Za čo dávam UEFA veľký palec hore je, že si Disciplinárna komisia nad Luizovo počínanie sadla a rozhodla sa udeliť mu jednozápasový dištanc. Ten by si z času na čas rozhodne zaslúžili aj niektorí futbaloví potápači. Filmovanie je akýmsi novým prvkom vo futbalovej taktike. Získať výhodu pre svoj tím sa vždy ráta, ale za pokazený imidž klubu nemôžete čakať gratulácie. No to nešťastné potkýnanie sa o trsy trávy nie vždy býva záležitosťou hereckých vlôh. Často sa pri technicky vyspelých tímoch súper uchyľuje k drsnej a nečistej hre. A i cez dobrú vôľu atakovaného hráča sa to nie vždy dá uniesť. Preto nachádzam pochopenie pre tých, čo sa pri tvrdom napádaní obrancu vzdajú v mnohokrát nerovnom boji, aby dali pánovi rozhodcovi jasne najavo, že ten druhý to už ale vážne s tým aktívnym pressingom preháňa.



Na trávnikoch sa toho dokáže v priebehu 90 minút zomlieť naozaj veľa. S vidinou úspechu sa hráči neraz odvážia použiť aj nedovolené prostriedky, ktoré s kódexom slušného správania sa futbalistu nesúhlasia. Ako veľkú zmenu k lepšiemu beriem čoraz väčšiu pozornosť, ktorú venujú jednotlivé asociácie a zväzy prehreškom voči férovej hre. Častejšie môžeme vidieť filmujúceho alebo vulgárne protestujúceho hráča dostať žlté napomenutie, či dokonca červený príkaz opustiť hraciu plochu. Udeľujú sa dodatočné tresty a v mnohých prípadoch je neposlušný hráč sankcionovaný aj v rámci klubu. Čo sa týka diania na ihrisku, sa podľa mňa veci hýbu správnym smerom, len by to ešte chcelo dopracovať spravodlivejšie rozdávanie dištancov a karhaní.

Pretože futbal je len hra a netreba to s ničím preháňať.