Slovensko malo na Eure najtragickejší prejav: Tarkovičov odchod stačiť nebude
Futbalisti Slovenska skončili na európskom šampionáte nakoniec hanebne. Vinu však nemožno hádzať len na hráčov či trénerov. Je to vizitka pre celý zväz.
Komentár Filipa Chudého
Slováci sa plným právom hanbia za svoju futbalovú reprezentáciu. Vôbec nejde o to, že sme nepostúpili zo skupiny, to sa ani v tejto konkurencii nečakalo. Dôvodom je fakt, že sme mali najtragickejší prejav na turnaji. Turecko a Severné Macedónsko síce skončili bez bodu, ale ukázali toho viac, pričom nováčik zanechal sympatický dojem. Aj zvyšné kvarteto posledných v skupinách (Rusko, Poľsko, Škótsko, Maďarsko) sa prezentovalo herne lepšie ako Tarkovičov výber.
Zámerne nebolo napísané náš výber, pretože toto nebola skladba, akú by futbalové Slovensko chcelo. Hneď po zverejnení nominácie sa spustila medzi fanúšikmi obrovská vlna kritiky, pričom bola plne oprávnená! Aj my sme po jej zverejnení napísali, že približne polovica nominovaných hráčov nespĺňa všeobecné kritériá na reprezentanta a futbalový národ nie je slepý.
Ako sa však pracovalo s hráčmi na Eure, to je na samostatnú kapitolu. Zdravotný stav Schranza sa evidentne neodhadol správne a na súpiske teda len zbytočne zabral miesto. To sa však dá aspoň trochu prepáčiť, lebo ako jediný (!) útočník si nomináciu zaslúžil. Do útoku zoberieme aj Boženíka, lenže toho tréneri dvakrát pošlú na tribúnu. Na zápasovej súpiske je len proti Švédom. Potrebujeme proti nim síce dať postupový gól, ale aj tak sa na trávnik nedostane. Jediným slovenským útočníkom, ktorého služby Tarkovič využil, je Ďuriš, čím je povedané všetko.
Vavro po pozitívnom teste stratou nebol. Je však veľkou záhadou, prečo sa v hierarchii stopérov opäť ocitol pred Valjentom, keďže ten išiel proti Poliakom na tribúnu. Asi trénerov presvedčilo, ako po x-tej chybe pripravil gól Bulharom v príprave… Stopérska dvojica sa však nemenila. Škriniar bol náš najlepší hráč na Eure a Šatka vybuchol „len“ proti Španielom. Prakticky sme nemenili ani kraje obrany, ukázalo sa však, že už to musíme proste tvrdo spraviť. Pekarík bez hernej praxe a so zdravotnými problémami nebol očakávanou oporou a Hubočan vysokému tempu, čo sa ukázalo hlavne proti Španielom, už nestíhal.
V strede poľa najviac zaujal Hromada, proti Poľsku pozitívne, proti Španielom negatívne. Kucka si odohral svoje, hoci taktické chyby tam boli. Hrošovský dobre naskočil proti Švédom, Lobotka horšie proti Španielom, hoci už za rozhodnutého stavu. Hamšíkove výkony boli vzhľadom na jeho renomé sklamaním, ale to sa dalo čakať, keďže bol bez poriadnej hernej praxe. Duda sa nabehal, ukázal aj dobré veci, ale tiež nič svetové.
Z krídiel si svoje odohral Haraslín, platný aj smerom dozadu. Mak zažiaril v jednom momente proti Poliakom, čím si predplatil miesto v zostave, lenže vo zvyšku času bol neviditeľný a dobehla ho chýbajúca herná prax. Weiss stihol zdvihnúť žlč mnohým fanúšikom vyklusávaním proti Španielom. Koscelník si ich ochotou skôr získal, hoci nadstavba chýbala. Suslov bol bezfarebný. Z našich ofenzívnych hráčov niet koho pochváliť.
Je to však zapríčinené aj tým, že naša ofenzíva neexistovala. Na celom Eure sme vystrelili dvakrát na bránu a dali sme dva góly, ten vlastný v podaní Szczesneho sa ako strela na bránu neráta. Keď to pritiahneme za vlasy, s 50-percentnou úspešnosťou streľby sme vytvorili možno aj historický turnajový rekord. Smutnejšie však je, že od gólu Škriniara sme nevystrelili na bránu viac ako 200 minút. Úbohé!
Mnohí to pripisujú defenzívnej taktike, to však nie je až tak pravda. Veď napríklad takí Maďari namiešali ešte pevnejší betón, ale zároveň boli pre súperov svetovej triedy permanentne nebezpeční, keďže skvele prepínali hru oboma smermi. Na to však potrebujete výborne atleticky pripravený tím, čím sa opäť vraciame k obohranej pesničke o hernej (ne)praxi slovenských reprezentantov.
Futbalová verejnosť si žiada hlavu tréner Tarkoviča, na čo má plné právo. Ten však mal podať demisiu hneď po zápase so Španielskom! Utŕžiť hanebný debakel od súpera, ktorý bol v kríze, nedostať sa poriadne do súperovej šestnástky, nevystreliť na bránu cez 200 minút, remizovať s Cyprom a Maltou, to už je v krátkom čase naozaj silná káva. Vypadnutie do „céčka“ Ligy národov mu nepripisujeme na konto, hoci sa oň pričinil.
Reprezentačný tréner však nie je hlavný problém nášho futbalu, veď aj toho niekto musel do funkcie dosadiť. Ryba smrdí od hlavy. A tým nemyslíme, že by mal skočiť iba zväzový prezident Kováčik, to situáciu nevyrieši, padnúť musí celá pyramída riadenia SFZ. Jedným dychom však treba dodať, že niečo také sa ťažko stane, pretože zväzové štruktúry sú plné „našich ľudí“, ktorým viac záleží na svojom tričku, ako na napredovaní celku. Česť výnimkám, pretože v slovenskom futbale pracujú aj odborníci.
Súčasná reprezentácia je však zrkadlom nášho futbalu. Treba nejakú výnimku na obídenie pravidiel? Nie je problém! Nemáš štadión? Poď do ligy! Chceš trénera bez licencie? Kľudne ho vymenuj, trest nedostaneš, radšej sa časom upravia pravidlá, aby to nebilo do očí! Napr. aj reprezentačný asistent Slovák tak v Slovane začínal… Treba nejaký paškvil na dokončenie sezóny? Vymyslíme! Neplatíš hráčov? Licencia je tvoja! Ideš si vypiť počas zrazu po prehre v derby? Skončí tréner, ty pokračuješ! Odmietneš prísť na reprezentačný zraz? Nominácia na Euro ti patrí! Atď. Tak sa nečudujme, že aj na trávniku máme bordel.
Aby sme však neboli len kritickí, táto slovenská reprezentácia dosiahla takmer všetko čo mohla, už stačilo len ubetónovať štvrťhodinu proti Švédom… Pekný bol aj postup na Euro, ale keďže Slovensko kvalitou do lepšej polovice v Európe patrí, ťažko pri 24-členom turnaji hovoriť o úspechu. Spomedzi európskych krajín sme v rankingu FIFA 19., čiže keby sme nepostúpili na Euro, je to vlastne z tohto pohľadu neúspech.
Slovenský reprezentačný futbal však má určite aj na viac, na to však potrebujeme, aby sa do národného dresu dostávali vždy aktuálne tí najlepší. Problémy sa začali už za trénera Kozáka, keď ten po Eure 2016 neurobil potrebnú obmenu kádra, hoci už vtedy mnohí reprezentanti stratili hernú prax, ale aj tak ich držal, čo sa ukázalo ako chyba. Podobné to bolo aj za Hapala a Tarkoviča.
Pritom za ten čas vyskočilo mnoho hráčov, ktorí by si zaslúžili reprezentačnú šancu, lenže dostalo ju minimum z nich. Ak by sa reprezentačné výbery skladali počas minulých piatich rokov len na základe výkonnosti hráčov, vytvorila by sa postupom času úplne iná skladba, ktorá by, dovolíme si povedať, dokázala viac. Čiže baráž o MS 2018 by nám neušla a dnes by sme sa tešili na osemfinále Eura, pred ktorým by sme si navyše aj reálne verili, že máme šancu. Žiaľ, my sme si tú šancu vlastnými dlhoročnými chybami zobrali.
