Zlý vtip z dielne odborníkov: Fanúšikovia nie sú pokusné králiky, ale ľudia!
Prvotnú radosť rýchlo vystriedalo rozčarovanie. Návrat divákov na tribúny podmienený množstvom testov je diskriminácia slovenského športu.
Komentár Filipa Chudého
V pondelok sa potešilo množstvo športových fanúšikov, keďže Úrad verejného zdravotníctva SR povolil ich účasť na zápasoch v piatich najpopulárnejších športov. Radosť však trvala iba dovtedy, pokým si zväzy, kluby a aj samotní fanúšikovia nezačali podrobnejšie študovať, čo to na nich konzílium odborníkov vlastne vytiahlo. Ak dúfali, že bude stačiť iba antigénový test s platnosťou podľa farby okresu v COVID automate, tvrdo ich nádeje narazili.
Kombinácia PCR/LAMP testu deň pred zápasom s antigénovým testom v deň stretnutia je v praxi takmer nemožné vykonať. Odhliadnuc od ceny je to totiž časovo ťažko splniteľné. Veď laboratórium nemusí stihnúť vyhodnotiť prvý test, pričom antigénové testovanie nemusia v dejisku zápasu v daný deň ani vykonávať, ak by bol sviatok či nedeľa.
Ide o diskrimináciu športového sektora. Do kostola sa dostanete „naverímboha“, do (plného) obchodu či do práce prinajhoršom s týždeň starým testom (hoci, vieme ako to reálne funguje…), ale v športe si z ľudí chcú spraviť pokusných králikov. A je to myslené doslova, pretože experiment v hokejovom finále sa inak nazvať nedá. A tam od ľudí chcú ešte i test na ôsmy deň po stretnutí. Mimochodom, keď bude niekto pozitívny, môže za to zápas, nikde inde sa nakaziť nemohol?
Človek sa ani nečuduje, že vo Zvolene sa im na to fanúšikovia slušne povedané vykašľali. Klub hlásil ani nie tretinový záujem z upravenej kapacity pod tisíc miest. Ostatné športy sú zatiaľ zdržanlivejšie, ale môže to vyzerať asi tak, ako na stredajšom basketbalovom finále Piešťany – Ružomberok, kde sa zišlo 20 divákov.
Zaujímavé je aj to, že pre účasť na zápase musia testovanie podstúpiť aj zaočkovaní ľudia. Tým slovenskí odborníci možno nepriamo naznačili, aký účinok má vakcinácia… Slogan kampane „Vakcína je sloboda“, o ktorom nech si radšej urobí názor každý sám, však viac dostať po papuli ani nemohol.
Na jednej strane je síce dobrou správou, že konečne sa začínajú otvárať opatrenia aj pri športe, ale tento prvý pokus je výsmechom, ktorý potrebuje poriadne prepracovanie. Dá sa síce chápať pohľad odborníkov, že kým bez športu prežijeme, bez jedla a ekonomiky asi nie, ale čo potom tie kostoly? Navyše šport zvyšuje mobilitu minimálne, keďže domáci duel sa hrá bežne len raz za týždeň či dva. Kým inde ľudia chodia pomaly každý deň.
Športové tribúny sú navyše najlepšie pripravené na to, aby sa na nich dali dodržiavať odstupy a iné už bežné opatrenia. Kdesi za pracovným pásom, v rade na platbu nákupu či v kostolnej lavici to ide ťažšie. Tak prečo šport musí trpieť, kým inde už začínajú žiť? Zdravý rozum to proste neberie. Pravidlá musia byť rovnaké pre všetkých, pričom zároveň nemôžu byť diskriminačné.
