Tento článok nebude ako väčšina iných. Bude písaný v prvej osobe. Portál The Players Tribune publikuje exkluzívne spovede hviezdnych futbalistov, ktorí hovoria svoje príbehy. My sme sa rozhodli, že niekoľko z nich vám prinesieme. Dnes bude reč o Gabrielovi Jesusovi.

Vždy keď dám gól za Manchester City, zavolá mi mama. V momente, keď sa lopta dostane do siete, zvoní mi telefón. Nezáleží na tom, či je doma v Brazílii alebo priamo na štadióne. Zavolá mi. Ja preto bežím k rohovej zastávke a priložím si ruku na ucho, ako keby som telefonoval. Keď som prišiel do City, ľudia si mysleli, že je to vtipné, pretože nikto nevedel, čo to znamená. Toto je rýchla odpoveď. Milujem svoju mamu a ona mi volá. A je tu aj dlhá odpoveď, ktorá začína mojím detským snom. V Brazílii sú milióny chlapcov, ktorí majú sen. Ja som mal šťastie, pretože som poznal superhrdinov.

Vyrastal som v susedstve zvanom Peri Jardim v severnom Sao Paule a život tam vie byť skutočne ťažký. Mal som šťastie, moja mama pracovala extrémne tvrdo a mali sme stále čo jesť. Veľa detí z okolia to malo náročnejšie. Niekedy mali iba jedno poriadne jedlo za deň. Museli sa nejako dostať cez konkrétny deň. Všetko, čo teraz mám, začalo, keď som bol v klube menom Clube Pequeninos. Je to viac ako futbalový klub. Naše ihrisko bolo hneď vedľa väznice. Bola tam špina, chýbala tráva. Hral tam málokto. Dostal som sa do družstva.

Držalo nás to mimo ulicu, dávali nám najesť. Pequeninos neboli veľký klub, nikdy ste o nich asi nepočuli. Ale faktom je, že tam robia zázraky. Kŕmili nás, aby sa nestalo, že by sme boli hladní. To, čo robil ten klub pre deti bolo neuveriteľné. Boli to hrdinovia bez plášťov. Dostali sme vďaka nim šancu na život. Pre mňa bol futbal všetko. Keď som nehral v klube, hral som v susedstve. Doma som moc nemal čo robiť. Otec rodinu opustil, keď som sa narodil, mama pracovala každý Boží deň. Podporovala mňa aj bratov. Umývala domy v centre mesta a večer sme sa spoločne s bratmi a ňou delili o posteľ. 

Niektoré deti majú videohry. Ja som mal loptu a moju vlastnú predstavivosť. A bolo to super, pretože som zažil skutočné detstvo. Mávali sme turnaje o sódu a boli to skutočné vojny. Znamenalo to pre nás všetko. Mali sme lacné kopačky a nosili sme ich, kým sa nezodrali. Futbal je ako všetko v živote, nie je fér. Musíte si nájsť svoju cestu a to hlavne vtedy, keď nie je fér. Mama chcela, aby som bol v prvom rade vzdelaný. Tej žene dlhujem veľa. Veľa detí v Brazílii musí pracovať a pomáhať rodine. Nemôžu hrať futbal, kedy sa im zachce. V istom bode ich sen umrie. Moja mama vo mňa verila. Neviem prečo, ale verila. Povedala mi, aby som išiel za svojím snom, nech to stojí, čo to stojí. Preto jej teraz „volávam“, keď skórujem. Zaslúži si to.

Celú spoveď Gabriela Jesusa si môžeš pozrieť na The Players Tribune.