To už nemôže byť náhoda: Slovenská reprezentácia má dlhotrvajúci problém
Znie to možno neuveriteľne, ale už dlhé roky sme sa netešili z výhry, aké vlastne rozhodujú kvalifikácie. Treba to zmeniť, inak…
Komentár Filipa Chudého
Vstup do kvalifikácie Eura 2020 nebol pre slovenskú futbalovú reprezentáciu úspešný. Tri body z dvojzápasu s Maďarskom a Walesom sú proste menej, než by sme potrebovali. Štyri body by potešili viac, šesť by bolo výborných. Práve s menovanými krajinami sa zrejme budeme biť o postupové miestenky. Niežeby Chorváti už boli na Eure, ale ako vicemajstri sveta majú takú kvalitu, že by na jednom z prvých dvoch miest mali skončiť. Nehovoríme, že vyhrajú skupinu, ale keďže za ostatné roky postúpili na veľké turnaje častejšie ako ostatní účastníci našej skupiny dokopy, musíme ich silu rešpektovať.
Ale zároveň si dovolíme už teraz prognózovať, že ak má niekto kvalitu Chorvátsko odsunúť na druhé postupové miesto, sú to jedine Slováci. Maďari môžu kvalifikáciu ukopať asi len s obrovským šťastím. Veď za ostatných 30 rokov iba raz skončili v kvalifikácii prinajlepšom na druhom mieste. Bolo to v bojoch o MS 1998, pričom aj vtedy mali priemerné výsledky a len zhoda okolností ich dostala na druhú priečku. A keďže sme ich videli hrať v Trnave, nemusíme sa obávať, že by zrazu mali silu ako za čias Puskása a spol. Porazili síce Chorvátov, ale tí sú po MS 2018 mimo formy, čo ale nepotrvá večne a do jesene času dosť.
Strach netreba mať asi z Walesu, veď ten postúpil na vrcholné podujatia len dvakrát. To je síce rovnaký počet ako máme my, lenže on svoje kvalifikačné púte začal už v bojoch o MS 1950. A hoci sme na jeho pôde aktuálne prehrali, nebolo to spôsobené kvalitou hráčov súpera, ale skôr našou neschopnosťou v danom okamihu. O to viac prehra štve. Tento omladený Wales pritom mal byť pre nás hrateľný, lenže zaslúžene sme prehrali. A to ani nie tak kvôli chybe Pekaríka, ako sa všade hovorí.
Treba si totiž otvorene priznať, že vonkajší zápas sme herne opäť nezvládli, čo sa prejavilo na výsledku. Wales, Česko, Ukrajina, Škótsko a Anglicko, to je našich päť vonkajších prehier v súťažných dueloch za sebou, čo už nemôže byť náhoda. Tri body do tabuľky sme na pôde súpera naposledy získali v Litve 10. júna 2017. Už teraz vieme, že z ďalších troch sa budeme tešiť prinajlepšom po vyše dvoch rokoch, keďže najbližšie hráme v Azerbajdžane 11. júna. A skutočne veľké kvalifikačné víťazstvo, čiže proti súperovi zvučného rangu, sme naposledy dosiahli, verte či nie, v septembri 2014. Bola to výhra 1:0 na Ukrajine, čím sme naštartovali našu cestu na Euro 2016. V tej kvalifikácii sme dokázali vyhrávať aj vonku, ale to boli pre postup povinné jazdy. Od Eura vo Francúzsku však nevieme vyhrať veľký zápas na súperovej alebo neutrálnej pôde.
Ak to v tejto kvalifikácii nezmeníme, dočkáme sa hanby, lebo pre súčasné Slovensko je postup na 24-členné Euro vlastne povinnosť. Alebo chce niekto tvrdiť, že slovenský reprezentačný výber nepatrí v Európe kvalitatívne do lepšej polovice? Jednoznačne patrí, preto treba postúpiť. Len musíme vyhrávať aj vonku, lebo práve tieto víťazstvá rozhodujú kvalifikácie.
V Cardiffe sme mali obrovské množstvo zbytočných strát lôpt, čo sa nám pod Hapalom stáva akosi často. Hlavne v Česku to bola tragédia. Náš nový reprezentačný tréner pozmenil systém našej hry, lenže efekt to zatiaľ neprináša. Práve naopak, keď totiž stratíme loptu v súčasnom ofenzívnejšom systéme, vznikajú problémy s otvorenou obranou, aké by pri defenzívnom bloku nevznikli. Takže buď budeme hrať presne, alebo nás súperi vybrejkujú. Nečakáme totiž, že by Hapal použil osvedčenejší futbalový štýl, akým sme dosiahli naše najväčšie úspechy.
Takmer vždy, keď sme predviedli v Cardiffe presnú kombináciu, vypracovali sme si aj šancu. To jasne hovorí, že waleská obrana nebola neprekonateľná. Ale to naši hráči mohli vedieť už pri pohľade na zostavy. Domáci v nej totiž mali prekvapujúco aj Lawrenca, dlhoročného hráča našej ligy. Mal v nej síce aj dobré obdobia, ale celkovo bol za tie štyri roky len v niečo málo lepšom fortunaligovom priemere. Množstvo Slovákov bolo od neho lepších. Teraz je v Anderlechte Brusel, čiže v klube, ktorý slovenský majster Spartak Trnava na jeseň v Európskej lige prevýšil, keď nedostal od neho ani gól. A slovenská reprezentácia tú waleskú nevedela v nedeľu prekonať…
Vôbec neobstojí konštatovanie, že máme mladé a nové mužstvo. Wales mal totiž ešte mladšie a neskúsenejšie. Až deväť jeho hráčov zo 14, ktorí proti nám nastúpili, totiž nemalo ani len dvojciferný počet reprezentačných štartov. A nemožno sa tiež vyhovárať na nahustený program, lebo išlo o normálnu situáciu. Že sme hrali vo štvrtok večer a v nedeľu poobede? Veď to zažíva každý účastník Európskej ligy x-krát v sezóne. Aj Trnava to mala šesťkrát v skupine, plus ďalšie v predkolách. Problém bol skôr v tom, že tréner neobmenil zostavu, čiže sme boli pre súpera ľahko čitateľní. Ale to sa už pomaly dostávame k problematike (ne)zdvojených postov, čo je na samostatnú kapitolu.
Keď si zhrnieme úvod kvalifikácie, nedopadol pre nás ideálne, ale ani tragicky. Stále máme všetko vo vlastných rukách, len musíme pevnejšie držať postupové opraty. Nemôže sa nám totiž stávať, že s takýmto Walesom prehráme. Keď sa už v zápase nedarí, treba ho aspoň remizovať. Ale v Azerbajdžane žiadnu remízu neberieme, tam je povinnosť vyhrať. Ľahké to síce nebude, vzhľadom na termín a predpokladané počasie, ale ak budeme aj naďalej strácať body vonku, nemôžeme dosiahnuť postupový úspech. Minulá kvalifikácia a Liga národov nám môžu byť ukážkovým príkladom.
