Dokedy budú veľkoklubom? Sarri hazarduje s menom Chelsea
Chelsea stráca svoju tvár. V novom roku má na ihriskách súperov skóre 0:12, čo je katastrofálnou vizitkou mužstva, ktoré patrí (alebo už len patrilo?) medzi širokú európsku špičku.
Komentár Jakuba Vaverku
Nedávno som komentoval situáciu v londýnskej Chelsea, ktorá sa po skvelom úvode ročníka začala dostávať na rázcestie. Nepomohol tomu najmä kormidelník Maurizio Sarri, ktorý povedal, že hráčov The Blues je náročné motivovať, pridal k tomu komentáre o tom, že tento tím nikdy nebude známy tým, že bojuje až do konca a necháva na ihrisku všetko, pričom netreba zabúdať na Talianovu tvrdohlavosť v tom, že dáva priestor futbalistom, ktorí nemajú formu (Marcos Alonso, Jorginho či Ross Barkley) a nie je ochotný meniť herný štýl v závislosti od súpera.
Treba si uvedomiť, že Chelsea nie je v pozícii, že by ofenzívnym futbalom zdolala každý klub na svete. Krásne to ukázala zahanbujúca porážka 6:0 od Manchestru City, ale aj nedávna hanebná porážka 4:0 na ihrisku AFC Bournemouth. Modrí nie sú Juventus, nie sú Barcelona, musia sa prispôsobiť okolnostiam a súperovi, s ktorým hrajú. To je taktická záležitosť, ktorú by ale Sarri akoby ignoroval. To je možno jeden z dôvodov, prečo sa mu nepodaril výraznejší úspech s Neapolom. Jednoducho, v rozhodujúcich fázach zápasov či sezón bol príliš tvrdohlavý na to, aby jeho klub mohol predbehnúť aj tých najlepších.
V minulosti sme boli viackrát svedkami toho, že Chelsea často (niekedy nelogicky) menila trénerov, keď prichádzali alebo odchádzali hráči alebo keď Modrí nemali práve najkvalitnejší káder. Čo ale zdobilo tímy The Blues, a to nie len od príchodu Romana Abramoviča, ale už dlhé dekády, bol fakt, že Londýnčania bojovali do záverečného hvizdu, behali, nešetrili krokom, dávali do zápasov srdce a i keď prehrali, ich fanúšikovia neboli v pozícii, že by spochybňovali prístup ich miláčikov. Stačí si spomenúť na Ligu majstrov v roku 2012 alebo anglickú Premier League v ročníkoch 2014/2015 či 2016/2017. Chelsea nemala papierovo najlepší tím, ale hráči vedeli, čo majú robiť, vedeli ako na koho hrať a boli odhodlaní nechať na trávniku aj vlastné zdravie.
Toto nevidieť. Hráči, ktorí zarábajú státisíce libier týždenne jednoducho nemôžu v krátkom časovom intervale prehrať 0:4 a 0:6. Áno, dá sa prehrávať, dá sa hrať biedny futbal aj dlhé mesiace (ako Manchester United pod Mourinhom), ale je potrebné si zachovať tvár. Chelsea ju momentálne stráca, pretože debakle na úrovni klubov ako Huddersfield či Fulham (pri všetkej úcte k týmto celkom) jednoducho nemôžu byť s klubom, ktorý si hovorí veľkoklub spájané. Nech sa niekto neoháňa slabou formou alebo nedostatkom motivácie – futbalisti ako Kanté, Hazard, Higuaín, Jorginho, Willian a ďalší patria k svetovej špičke a akékoľvek výhovorky tú strácajú význam.
Zlé na celej veci taktiež je, že Maurizio Sarri akoby odmietal bojovať. Jednoducho hanebné prehry berie ako fakt, že jeho hráči sa musia zlepšiť, že ich čaká kopec práce, a že nemá k dispozícii takých hráčov, ako by práve chcel. Nuž, ak ste považovaný za uznávaného kormidelníka a vedie klub ako Chelsea, pričom dostávate debakle a strácate body s outsidermi, niekde robíte chybu hlavne vy. Ak mu to bude klub, ktorého manažment je témou na ďalšiu diskusiu, akceptovať, tak môžeme byť svedkami toho, ako Chelsea ešte viac ustúpi z pozícii, ktoré si za posledných 15 rokov vydobyla.
Výborne to povedal bývalý líder Liverpoolu a dnes futbalový analytik Jamie Carragher: „Zatiaľ to vyzerá, že Sarri urobil z Chelsea Arsenal.“ Keď veľkoklub začne akceptovať výsledky, ako tie proti Bournemouthu a Manchestru City, už by sa pravdepodobne veľkoklubom nazývať nemal. Chelsea má na výber. Je piata, s minimálnou stratou na TOP 4, štartuje v FA Cupe, Európskej lige a je vo finále Carabao Cupu. Stále je čas sa vrátiť na správnu cestu, už je ho ale menej a situácia je vážnejšia.
