Dvojnásobný majster sveta Martin Kollár: Život sa mi zmenil asi na päť minút
Slovensko je hokejbalová veľmoc. Potvrdzuje to fakt, že slovenská reprezentácia vyhrala majstrovstvá sveta v tomto športe hneď v posledných troch prípadoch. Útočník Martin Kollár dokráčal k svetovému vrcholu dvakrát.
Ako ste sa dostali k hokejbalu? Od koľkých rokov hráte tento šport?
Ako každé dieťa mojej generácie som trávil na ulici celé dni, jedným zo športov, ktorý patril na našej ulici medzi dominantné, bol hokejbal. Z pouličného hokeja s loptičkou „bez pravidiel“ som v mojich jedenástich rokoch spolu s ďalšími kamarátmi z ulice našiel pozvánku na nábor, kde začínal CVČ Kamarát vytvárať hokejbalové mužstvo pod vedením trénerov, vtedy hokejbalistov ŠKB Martin (teraz aktuálnych trénerov reprezentácie – Jozefa Ďurisa a Aurela Nauša) žiacke družstvo. Prešiel som si teda žiackou ligou v Martine a od pätnástich rokov hrávam aj Slovenskú hokejbalovú extraligu mužov. Takže uličným spôsobom ho hrám od narodenia, organizovane od jedenástich rokov, kedy začal fungovať v Martine mládežnícky hokejbal.
Ktorý moment z doterajšieho priebehu vašej kariéry by ste najviac vypichol?
Keďže som začínal hrať na ulici s kamarátmi, s ktorými som to dotiahol až do extraligy, tak si emočne veľmi vážim zisk majstrovského titulu v extralige, kde som ako kapitán po prvýkrát v histórii doviedol Martin na slovenský trón, a to v sezóne, kedy klub oslavoval tridsaťročnicu. Vyhral som to s chalanmi, s ktorými som vyrastal. Rovnako si cením dva tituly majstra sveta, ktoré boli krásne a nezabudnuteľné, pretože som reprezentoval svoju krajinu a malo to oveľa širší dosah v spoločnosti. Veľa som si zobral aj z môjho prvého extraligového titulu, ktorý som získal ešte v Nitre.
Aké má hokejbal postavenie v spoločnosti, či už na Slovensku alebo vo svete?
Stále je to amatérsky šport a zviditeľňuje sa, v podstate, iba raz za dva roky, kedy sa konajú MS. Práve zavŕšenie zlatého hetriku prispelo na Slovensku k zvýšenej popularite tohto športu aj u mládeže. Čo sa týka sveta ako takého, sú krajiny, kde sa hrajú ligy na špičkovej úrovni a sú vyspelé štáty, kde nevedia, čo je hokejbal. Je to zviazané viac-menej s hokejom, hokejovými krajinami, pretože veľa hráčov prechádza po ukončení hokejovej kariéry na hokejbal.
Čo je podľa vás najväčším problémom súčasného slovenského hokejbalu?
Medializácia a silnejšie ekonomické zázemie, pravdepodobne ako u každého amatérskeho športu v dnešnej dobe. Treba však poznamenať, že stále sa to zlepšuje. Ďalším problémom sú samotné ihriská, ktoré vznikajú, ale aj zanikajú a hlavne každé je rozdielne, čo vplýva na samotnú kvalitu hry.
Ako pritiahnuť do tohto športu viac sponzorov?
Ťažko povedať, všetko je to skôr o známych, ktorí môžu „pár eurami“ prispieť a zároveň vedia, že peniaze sa im nevrátia naspäť. Všetci chcú, nielen dnes, zarábať, vyťažiť z toho niečo a byť v pluse, v hokejbale to najbližšie roky určite platiť nebude. Jedným z magnetov by mohla byť stále rozvíjajúca sa medializácia, ktorá by pritiahla eventuálnych sponzorov.
Je reálne, aby bol hokejbal robený na Slovensku profesionálne?
Reálne to je, len treba zaplatiť tých hráčov. Tak, ako to bolo nastavené v Nitre - na poloprofesionálnej úrovni, to dlho nevydržalo, čo len potvrdzuje moje slová o otázku vyššie.
Ako manažujete svoj čas? Popri zamestnaní je športová kariéra istotne náročným koníčkom.
Je, momentálne prevláda v plnom rozsahu práca, ktorá má živí a, žiaľ, hokejbal je už len voľnočasovým koníčkom. Obetoval som mu veľa, momentálne som trochu od neho vypol a riešim si aj súkromný život, rodinu. Každý hokejbalista to robí na úkor voľného času, to z toho robí krásnu hru, kde stále prevláda srdce. Keď z roboty stíham, nikdy nevynechám tréning, pretože to robím pre seba. Víkendy sú u mňa vždy plné, častokrát utekám z hokejbalu na futbal, a naopak.
Aký pocit ste pociťoval, keď ste sa prvý raz stali svetovým šampiónom?
Mne častokrát dochádzajú takéto veľké veci neskôr, resp. došlo mi to až z reakcií okolia. Cítil som veľké zadosťučinenie za všetky tie tréningy, zápasy, individuálnu prípravu, zanedbávania priateľky, rodiny i kamarátov. Vyplatilo sa mi to všetko, dokonca dvakrát, čo sa niektorým väčším hokejbalistom nepodarilo nikdy ani raz. Neskutočné šťastie a vďačnosť.
Pociťovali ste počas jednotlivých šampionátov na svojich pleciach tlak?
Vôbec nie. Možno trochu pri tom prvom, keď sa nedarilo a trochu som cítil na sebe tlak, či sa rozhodol tréner pre mňa a ostatných nováčikov správne. Pri tom minuloročnom šampionáte v Pardubiciach sme si to naozaj užívali, až sa mi zdalo, ako keby to ani neboli majstrovstvá sveta. S výhrami vždy rástlo aj sebavedomie.
Bolo získať ďalšie tituly majstra sveta náročnejšie, ako ten prvý?
Ja mám iba dva tituly z MS, takže ako bolo aj podľa výsledkov zjavné, prvý titul z Zugu bol oveľa náročnejší.
Cítiť počas hokejbalových MS, že sa jedná o prevažne amatérsky šport?
Musím povedať, že práve na tie dva týždne sa cítime ako profesionáli. Nechodíme do roboty, z ktorej si, samozrejme, musíme zobrať dovolenky. Ľudia majú o nás väčší záujem, fandia nám. Takže počas MS, aj vďaka zázemiu a štadiónom, na ktorých sa hrá, to určite necítiť.
Zmenil sa po triumfe na svetovom šampionáte váš život?
Asi na päť minút, kedy som si užil slávu a potom som sa vrátil znova do normálu, za čo som veľmi rád. I keď mi občas niekto pripomenie, že som majster sveta a spraví mi to radosť, som rád, že som viac-menej „inkognito“. Naozaj si nepotrpím na obdive.
Ovplyvnil titul majstra sveta vaše každodenné nažívanie?
Nuž, na chlieb mi zľavu nedajú J Splnil som si svoje sny, žiaľ, iba v amatérskom športe. Hneď v pondelok som šiel bežne znova do roboty. Z minulosti sa žiť nedá.
Pociťujete ako majster sveta vo svojom odvetví akýsi druh zodpovednosti voči spoločnosti?
Myslíte pracovné odvetvie alebo športové? Ak pracovné, tak určite nie. Ak športové, tak sa snažím vždy ísť príkladom a vzorne reprezentovať „hokejbalovú rodinu“.
Aké sú podľa vás rozdiely napríklad v tom, keď sa stanete majstrom sveta v hokejbale alebo hokeji?
To je neporovnateľné, už len kvôli popularite vo svete, i keď emócie sú asi rovnaké. Pre každého športovca sú MS vrcholom a reprezentácia krajiny je vždy cťou. Hoci sú športy podobné, ťažko to porovnávať.
Snažíte sa ísť mladším generáciám vzorom, inšpirovať ich?
Tým, že momentálne pravidelne nehrávam, im asi správny príklad nedávam. Vždy ma však poteší, keď uvidím mladého hráča na zápase či tréningu - tam sa k nemu vždy snažím chovať rovnocenne a pokiaľ chce, dám mu aj radu. Mladších však vo všeobecnosti v hokejbale ubúda, resp. pribúdajú veľmi pomaly, čo je veľká škoda.
Slovensko je hokejbalovou veľmocou, čomu to pripisujete?
Možno je to „len“ vydarená generácia, možno je to výbornými trénermi. Podľa mňa je to správny mix a aj zázemie z minulosti, kedy naozaj veľa šikovných hokejbalistov najskôr skončilo s hokejom. Hokejbalom si prešlo takmer každé dieťa našej generácie, preto bola základňa hráčov naozaj široká a správne sa začala rozvíjať.
S čím sa musí vyrovnať človek, ktorý sa stane svetovým šampiónom?
S medailami a krásnymi spomienkami, ktoré vás budú sprevádzať po zvyšok života. Je to niečo, čo vám nikdy nikto nezoberie. Samozrejme, s tým súvisí menší tlak, ktorý je na vás vyvíjaný v extralige. Inak sú to samé príjemné veci.
Ktoré faktory sú najdôležitejšie pri ceste na vrchol v konkrétnom športe?
Nepoddajnosť, vytrvalosť i prajnosť, pretože je to kolektívny šport. Vždy som prial všetkým spoluhráčom v mojej kariére a nakoniec bolo vďaka nim dopriate mne. Nechcem písať frázy, no musí vás to baviť, pohltiť a častokrát tomu nie že musíme, ale jednoducho chceme obetovať všetko. Je potrebné pracovať na sebe, aj keď vás nikto nevidí, nie je to iba o hokejbalových tréningoch na ihrisku. Dalo by sa o tom rozpísať slohy, no radosť a túžba je to, čo poháňa mňa.
Medailón
Martin Kollár sa narodil jedenásteho júna 1991 v Martine. Je dvojnásobným majstrom sveta v hokejbale a útočníkom klubu ŠKB Martin, s ktorým sa stal majstrom slovenskej najvyššej súťaže. Jeho civilnou prácou je pozícia v PR tíme futbalového klubu MŠK Žilina. Hokejbal robí na amatérskej úrovni, nezarába si ním na živobytie.
