Po zápase Barcelona PSG sa cítim ako keď pri premiére v kine vidím film, o ktorom sa dozviem, že bol dobrý až od tých, čo udeľujú Oscara.

Komentár Jakuba Mihálika

Po prvom zápase PSG proti Barcelone som napísal, že Barcelona pod Enriquem je prekonaná. Stojím si za tým. Veď o pár dní neskôr Enrique oznámil svoj koniec v klube a zrejme to nebude len kvôli pár šedivým vlasom. Barcelona však postúpila, a tak mi tieto slová barcelonskí fanúšikovia isto chrstnú naspäť do tváre. Nie je však podstatné to, čo sme videli v prvom zápase, ale v tom druhom.

V stredu sme videli historický zápas. Už pred zápasom bolo jasné, že, ak Barcelona postúpi, zapíše sa to do histórie. Komentátorský mág Laco Borbély dával prípadný obrat do pararely so zápasom, v ktorom Liverpool porazil vo finále Ligy majstrov AC Miláno. 

Istanbulské finále si navždy budeme pamätať ako jeden z najlepších zápasov v histórii futbalu. O včerajšku, nehnevajte sa na mňa, to zďaleka nemôžem povedať, a to z viacerých dôvodov. 

Prvým je, že, ak si spomíname na historické zápasy, museli sme vidieť čosi nevídané. Včera, okrem samotného skóre, sme nič špeciálne nevideli. PSG pristúpilo k zápasu absolútne alibisticky, v obrovskom nepomere k tomu, ako hrali v prvom zápase. Stiahli sa, naivne bránili, naivne útočili. Nechali v podstate hrať Barcelonu, ako keby nevedeli, že práve to hrá Blaugranes do kariet. Unai Emery by mal zložiť svoju funkciu, lebo včera prepadol z trénerských základov. Doma vytiahne geniálnu taktiku, akú už proti Barcelone dávno nikto nepredviedol. A na Camp Nou príde ako keby viedol tím Osasuny Pamplona. Aj to B tím. A aj to som k Los Rojillos krutý.

Barcelona síce burcovala, no výkonom absolútne neohúrila. PSG jej prakticky víťazstvo darovalo samé. Koniec koncov, sedem striel na bránu (z toho dve penalty a jeden priamy kop) – šesť gólov, hovorí samo o sebe. Ani len nechcem hovoriť o filmovaní, no včerajšie penalty sú minimálne otázne a niektoré herecké výkony vyslovene trápne. No kto nečakal, že tím, ktorý musí vyhrať o päť gólov, toto nevytiahne? Meunier, Marquinhos a Kurzawa mali s pokusmi o filmovanie rátať. Ale mám pocit, že si ani nechceli pripustiť, že by dokázali nepostúpiť. Najmä vtedy, keď Cavani strelil gól a Barcelona potrebovala ďalšie tri. 

Na jednej strane bol stredajší zápas historickým, no neviem sa zbaviť zvlášnej pachuti v ústach. Ani jedna strana nepredviedla výkon, ktorý by si zaslúžil prívlastok historický. Cítim sa ako keď pri premiére v kine vidím film, o ktorom sa dozviem, že bol dobrý až od tých, čo udeľujú Oscara.

Ako som už povedal, stojím si za tým, že Enriqueho Barcelona je prekonaná. Na druhej strane, štvorgólový náskok proti prekonanej Barcelone prešustruje len banda totálnych babrákov. Ani jedných z nich si nechcem pamätať.