Mladí futbaloví reprezentanti opäť zdolali Holandsko. Potvrdili tak, že slovenský futbal sa už nemusí bať ani gigantov.

Komentár Jakuba Mihálika

Nebolo to tak dávno. Každá kvalifikácia, do ktorej nejaký slovenský tím šiel, vyzerala už dopredu stratená. Papierovo slabších sme sa báli ako čert kríža a proti silným sme dopredu rátali s prehrou. Len, ak by sa stal nejaký zázrak, mohli sme pomýšľať na body.

Časy sa menia. Nie rýchlo, ale postupne. Hoci sa futbalový svet vyrovnáva a na papierovo slabších si treba právom dávať pozor naďalej, predsa len badať istú zmenu v postavení slovenských reprezentácií. 

Nedeľňajšia výhra našich dvadsaťjednotkárov je toho dôkazom. Mladí Slováci vyhrali v Holandsku. Iste, stáva sa, že motyka vystrelí... Avšak, ak sa pozrieme na okolnosti tejto výhry, tak to za náhodu považovať nemôžeme. 

Za niečo vyše roka išlo už o tretí súboj našich proti jednej z najuznávanejších mládežníckych reprezentácií v Európe. Dvakrát (!) sme v „Dolnej zemi“ dokázali vyhrať, raz doma remizovať. A ešte viac ako výsledok mohla presvedčiť naša hra. V oboch súbojoch na holandskej pôde sme boli lepším tímom, s väčším množstvom príležitostí, nasadením, zohratosťou i rutinérstvom.  V oboch súbojoch sme vyhrali zaslúžene. 

Často sa stáva, že niektorá krajina má silnejší ročník, ktorý zakrátko vystrieda slabší. Pôsobenie v ostatných troch kvalifikáciách, v ktorých sa prestriedali v podstate  hráči v rozmedzí šiestich rokov, napovedá, že u nás už nejde o nejaký slabší, či silnejší ročník, ale o konštantné napredovanie futbalu. 

Iste, nepostúpili sme, ani na ME 2013, ani na ME 2015 a zatiaľ ani na 2017. To však má aj iné dôvody, ako príliš silné sito, či nepriazeň vyšších kruhov. Tentokrát pozdravujem Stevena McLeana. Faktom ostáva, že počas spomenutých kvalifikácií sme dokázali poraziť, či byť lepší ako také futbalové veľmoci ako Francúzsko, Holandsko, či Taliansko. A to pravidelne. 

O seniorskej reprezentácii takisto môžeme povedať, že je niekde inde ako pred desiatimi – pätnástimi rokmi. Už zďaleka na ňu nemôžeme pozerať ako na fackovacieho panáka „veľkých“. Už dnes môže potvrdiť, že medzi „veľkých“ po novom patrí aj ona. Španielsko, Ukrajina, Česko, Poľsko, Bosna a Hercegovina.To sú oné veľké tímy, pomerne často sa zúčastňujúce na veľkých turnajoch, ktoré sme za uplynulé dva roky dokázali poraziť. 

Výsledky mládežníkov za ostatné roky naznačujú, že by úspešným dňom nemusel byť koniec. Ak nezaspíme na vavrínoch, môžeme v tom pokračovať.  Aby sa aj svet utvrdil v tom, že slovenský futbal je reálnou európskou silou.