Main Content

Najväčší slovenský talent: Mám na najlepšie európske súťaže

sobota, 29. november 2014 13:52 | Autor: Viktor Štefaňák

Najväčší slovenský talent: Mám na najlepšie európske súťaže
Najväčší slovenský talent: Mám na najlepšie európske súťaže | zdroj: © TASR

Vlani patril v lige k najlepším hráčom. Trénoval veľmi tvrdo a prinieslo to ovocie. Potom sa však zranil a sezóna bola na konci. Ako sa z toho dostáva, aké má plány do budúcna, ako veľmi treba makať a aká je vlastne situácia v basketbale na Slovensku? O tom sme sa pobavili s Rišom Grznárom, vo veľmi inšpiratívnom a zaujímavom rozhovore.

Rišo, vlani si začal skvele, až prišlo zranenie, v akej fáze si teraz?

Tento týždeň som sa podrobil operácii päty, ktorá dopadla dobre. Čistili mi členok a achilovku po infekcii, ktorú som mal v lete, našťastie, bolesti nemám žiadne. Dostal som dlahu a neskôr začnem s rehabilitáciou. Prvý tréning by mal prísť v januári a dúfam, že niekedy vo februári by som mohol vybehnúť na prvý zápas.

Aké vážne bolo zranenie?

Samotné zranenie nebolo vážne. Išlo o výrastok respektíve ostrohu na päte, ktorá mi drala achilovku. Prvá operácia mala byť úplne banálna, lenže všetko skomplikovala infekcia, takzvaný zlatý stafilokok, ktorá je veľmi nebezpečná a nepríjemná. Dokonca aj hokejista Juraj Mikúš to dostal po operácii kolena a takmer 4 mesiace bol na antibiotikách.

Ako je na Slovensku postarané o dlhodobo zranených hráčov? Vznikajú Ti náklady navyše?

O zranených hráčov na Slovensku nie je postarané vôbec. Od dňa, keď som sa zranil, som dostal ešte dve výplaty a tým to skončilo. To znamená, že od marca som bez príjmu z basketbalu, malá čiastka mi ešte prišla zo športovej poistky, ktorú si tiež platím sám. Všetky ostatné náklady spojené s operáciou, liekmi, fyzioterapeutmi, doktormi, vyšetreniami a ďalšími vecami sú hradené z vlastného vrecka. Touto cestou sa chcem poďakovať najmä svojím rodičom, ktorí pri mne vždy stáli a podporovali ma. Ešte raz, patrí im obrovská vďaka.

Najmä hráči NBA pridávajú každé leto videá, ako tvrdo trénujú. Inšpirovalo ťa to do takého tvrdého tréningu, ako si mal vlani?

Samozrejme tie videá sledujem a snažím sa niekedy odkukať nejaké tréningové cvičenia a podobne. Ale vo voľnom čase sa snažím veľa čítať, najmä športových kníh alebo pozerať rôzne rozhovory. Motivovala ma napríklad aj kniha Arnolda Schwarzenegera či Rafaela Nadala. Odporúčam. Šport je krásny a férový v tom, že ak preň obetujete všetko, budete v ňom úspešný. Nejaké percento zohráva aj šťastie či zdravie.

Trojfázové tréningy boli vidno, bol si najlepší hráč súťaže. Myslíš si, že keby takto trénovali viacerí naši basketbalisti, je naša liga aspoň na úrovni českej?

Za ostatných hráčov hovoriť nemôžem a ani ich nechcem hodnotiť. Ale moje trojfázové tréningy začali už niekedy v 15. rokoch. Keď som išiel na svoje druhé Majstrovstvá Európy, dal som si dva ciele. Slovensko bude vo Final four turnaja a ja budem najlepší hráč. Pamätám si, že som niekedy strieľal aj 6-7 hodín vkuse. Skončili sme síce tuším na 12. mieste, ale bol som najlepší strelec s 30. bodmi na zápas. (úsmev). O dva roky nato sme v Maďarsku skončili na 4. mieste, čo sa do teraz nikomu v chlapčenskej zložke nepodarilo. Tým chcem povedať, že tréning je základom úspechu. Áno, česká liga je na vyššej úrovni, najmä vďaka domácim českým hráčom, lebo oni samotní majú vyššiu kvalitu ako my. Polroka v Česku s Levicami bol hlavný rozdiel v tom, že v tímoch nemali toľko zahraničných hráčov, lebo kvalita bola aj u domácich.

Prezraď, ako ďaleko je pre Slováka Euroliga, talianska alebo španielska liga?

Určite má na európsku ligu každý hráč, ale ako som spomenul, tá obeta musí byť obrovská, nestačia 2-krát denne povinné tímové tréningy. Sú to hodiny a hodiny individuálnej roboty. Najmä ak hráč pochádza zo Slovenska. Ako krajina nemáme v basketbalovej Európe vysoký kredit. Pozrite sa nato z pohľadu manažéra klubu. Keď vám ponúkajú španielskeho hráča, ktorý bol v repre, srbského hráča, ktorý bol v repre a k tomu slovenského hráča? Ten slovenský musí byť fakt veľmi dobrý, aby si ho vybrali a prebil konkurenciu basketbalovejších krajín. Ale nie je to nemožné, pozrite sa na Gavela, Rada Rančíka či jeho brata Martina.

Je to, napríklad pre Teba reálna méta?

Myslím si, že pre mňa je to veľmi reálna méta. Poznám svoje kvality, poznám svoje telo a hlavu. Ak budem tvrdo trénovať, mám nato, aby som hral v takej lige. No potrebujem byť dlhodobejšie zdravý. Presne v období, keď som bol zranený, prišli zaujímavé ponuky z Venstpilsu, čo je eurocupový tím, potom v januári napríklad Telekom Bonn, z Bundesligy. Nakoniec cez leto najistejšia ponuka, Trier, čo je taktiež Bundesliga. Tu som sa veľmi páčil hlavnému trénerovi, no bohužiaľ som nebol schopný do Nemecka ani vycestovať.

Teraz nehrávaš, rozbiehaš nejaké mimobasketbalové aktivity?

Pár nápadov, ktoré by som chcel časom rozbehnúť, mám v hlave. No nie je čas, keďže celý rok som mal vážne zdravotné problémy. Mojim hlavným cieľom je dať sa zdravotne dokopy a začať hrať znovu profi basketbal. Mám len 23 rokov a pevne verím, že ešte aspoň 10 rokov ma na profi úrovni čaká.

Posledná otázka, kedy budeš hrať?

Ako som spomínal. Celý december by som mal rehabilitovať a v januári dúfam začnem individuálne trénovať. A vo februári by som sa chcel pripojiť k nejakému slovenskému tímu.