AS Trenčín si vybojoval futbalový sviatok. Stretne sa s klubom anglickej Premier League, Hull City. Zápas neuvidia ani fanúšikovia priamo v Trenčíne, ani zvyšok Slovenska prostredníctvom televíznych obrazoviek. Pre koho sa ten futbal vlastné hrá?

Komentár Jakuba Mihálika

Kedysi dávno sa verilo, že futbal sa hrá pre divákov. V každom normálnom štáte to tak dodnes aj funguje. Na Slovensku však o tom už dlhšiu dobu pochybujem. Pred pár rokmi sme počúvali výhovorky o tom, že najkvalitnejšie zápasy, ktoré naše kluby v tom čase hrávali, nemôžu byť odvysielané, pretože štadióny nespĺňajú podmienky pre umiestnenie televíznej techniky. A tak niektoré kluby zainvestovali do štadiónov. Vysielať sa aj naďalej však nevysiela. 

Včera sme sa dozvedeli ďalšiu zlú správu. Zápas Trenčína s klubom anglickej Premier League slovenský divák neuvidí. Načo aj, veď to nie je nič neobvyklé. Kvalitné kluby sú u nás na dennom poriadku. A keď si chceš pozrieť anglickú ligu, nájdi si na internete stream z nejakej arabskej krajiny. A nepapuľuj! Nebudem hodnotiť, či je na vine klub, ktorý nezabezpečil vysielanie pre fanúšikov svojich hráčov, alebo televízne spoločnosti, ktorým by sa snáď ešte aj malo zaplatiť za to, že sa im uráči dvihnúť zadky z Bratislavy. Podstatný je výsledok. A tým je, že kvôli nekompetentným hlupákom v slovenskom futbale, opäť príde väčšina Slovenska o futbalový zážitok, ktorý sa nemusí tak skoro opakovať. Divák si síce už aj zvykol, no nemal by.

Pre koho sa vlastne hrá ten futbal na Slovensku? Keď neriešime žabomyšie vojny lokálnych klubov a odpad ponúkajúcich televíznych staníc, riešime zase problémy s divákom na štadiónoch. Všetky kluby i reprezentácia unisono tvrdia, že im ide hlavne o diváka na štadiónoch. Ani to však tak nevyzerá. Trenčín vie dlhé roky o stave svojho štadióna a už keď do klubu vstupoval zahraničný kapitál, hlásali postupný útok na európske poháre. Zrazu sú akoby prekvapení, že sa ich zápasy musia sťahovať do iných miest. 

Nie sú v tom však sami. Vlastné góly do diváckej brány si dávajú aj ostatné kluby a aj spomínaná reprezentácia. Ak sa raz za desaťročie na Slovensku hrá zápas proti súperovi toho najväčšieho kalibru, buď nás prekvapia 300-eurové ceny vstupného, rozpredanie vstupeniek elitárom, klobás-károm (nazvite ich ako chcete), či dokonca zahraničným fanúšikom, ako v prípade Bosny, alebo vysielanie reprezentačných zápasov televíznou stanicou, ktorú polovica ľudí na Slovensku nemôže naladiť. 

Niečo je choré v slovenskom futbale. Od klubov, cez fanúšikov až k televíznym spoločnostiam. Darmo potom vyplakávajú kluby, že nemajú dostatočnú sponzorskú podporu, a preto nemôžu napredovať. Kto by platil za reklamu, ktorú uvidí 800 ľudí, ktorí náhodou v sobotu nemali nič lepšie na práci a zablúdili na štadión? Pokiaľ nezačnú spolupracovať všetci, ktorí sa podieľajú na tom, že sa divákovi dostane výsledný produkt v podobe futbalového zápasu, a to či už priamo na štadióne vo svojom meste, alebo vo svojej obývačke pri balíčku čipsov a plechovke piva, na Slovensku sa futbal nepohne. A o chvíľu zhynie. Nielen vtedy sa však budeme pýtať, pre koho sa na Slovensku hrá futbal...