Main Content

Z chatrče až na samotný vrchol: Talentovaný zverenec Tomiho Kida sníva o olympiáde (ROZHOVOR)

štvrtok, 6. júl 2017 13:09 | Autor: Silvia Petrašková

Z chatrče až na samotný vrchol: Talentovaný zverenec Tomiho Kida sníva o olympiáde (ROZHOVOR)
Z chatrče až na samotný vrchol: Talentovaný zverenec Tomiho Kida sníva o olympiáde (ROZHOVOR) | zdroj: © TASR

21-ročný slovenský boxer, rodák z obce Tomášikovo, Viliam Tankó to vo svojom živote rozhodne nemal ľahké. No svojim odhodlaním, tvrdou prácou a cieľavedomosťou to z chatrče pri smetisku dotiahol až do slovenskej reprezentácie a nielen to. O svojom zaujímavom športovom, no najmä životom príbehu nám porozprával v nasledujúcom rozhovore.

Viliam vo veku 21 rokov si už v boxerskom ringu dokázal nazbierať skutočne pekné športové úspechy. Tvoja kariéra sa však v jej samých začiatkoch nevyvíjala najľahším spôsobom a ľahké si to najmä vo svojom súkromnom živote rozhodne nemal. No aj napriek tomu si sa nevzdal a šiel si si za svojim snom...

Boxu sa venujem už 14 rokov. Keď som začínal, mal som osem. Rodinné zázemie som nemal vždy zlé. Žili sme síce v skromných podmienkach, no žili sme pekne. Moji rodičia boli pracujúci ľudia a mali sme vlastný dom. Keď som mal 14 rokov, rodičia sa rozviedli kôli alkoholu. Otec začal viac piť a doma robil bodrel. Vtedy mi nebolo všetko jedno. O náš rodinný dom sme prišli podvodom, lebo otca oklamali. Zostali sme teda bez domova a vtedy nám starosta obce pán Zoltán Horváth pomohol s bývaním. Mohli sme sa nasťahovať do jedného schátraného domu, kde zo začiatku nebola elektrina ani voda. Vtedy sme však inú možnosť nemali a veľmi sme si to s mamom a troma mladšími súrodencami vážili. V tomto dome sme bývali asi dva roky. Bolo to pre nás veľmi ťažké obdobie, ale boli sme spolu a to bolo najdôležitejšie. Veľmi si vážim svoju mamu, že sa v takejto ťažkej chvíli nevzdala a vždy nám zabezpečila všetko čo sme potrebovali.

Prečo práve box?

Box je pre mňa životná cesta. Keď som začínal, vôbec som si nemyslel, že raz budem úspešný a budem mať takéto pekné výsledky. Box bol u nás v rodine veľmi obľúbený. Vždy som sa v ringu cítil dobre, no tie víťazstvá sa mi páčili najviac.

Veľkú zásluhu na tvojich doterajších fantastických úspechov i živote aký žiješ dnes má určite i tvoj osobný tréner a veľká legenda tohto športu u nás Tomi Kid Kovács. Prezraď nám, akým spôsobom sa začal váš spoločný príbeh?

Stretávali sme sa na rôznych podujatiach a zrejme tam ma objavil. Vždy mi pripomína, že som bol taký malý drzý cigán v ringu a to sa mi páčilo. (smiech) Neskôr sme sa už spolu pripravovali na ME 2011 a o dva mesiace neskôr na MS v Kazachstane. Po týchto turnajoch som prestúpil z rodnej dediny Tomášikovo do Galanty a naša boxerská cesta sa mohla začať. Tomi sa nám všetkým v klube snaží dať čo len môže. Vždy sa snaží, aby sme sa mali dobre, aby sme mali dobré podmienky, nielen v ringu, ale aj v živote. Spolu sme už toho veľa preskákali. Spolu sme sa smiali, spolu sme plakali. Vždy ma vedel podržať a poradiť mi a nie raz mi veľmi pomohol aj v osobnom živote. Preto si ho veľmi vážim a v mojich očiach je obrovským človekom.

Vraj ťa berie ako vlastného syna. Máte medzi sebou skutočne tak dobrý vzťah?

Áno, berie ma ako svojho syna, ale nielen mňa i ostatných boxerov v klube. Je pre mňa ako druhý otec, vždy sa môžem naňho spoľahnúť. Do života som od neho dostal už veľmi veľa,  preto dúfam, že raz sa mi podarí mu to všetko vrátiť.

V klube vraj panuje prísna disciplína...

Keby nebola disciplína, neboli by sme úspešní. Je na nás prísny a očakáva od nás veľa. Bez disciplíny a bez jasných cieľov, by sme boli niekde úplne ide, no určite nie na vrchole. Je s ním však aj veľa zábavy. Nie nadarmo ho volajú práve Tomi Kid. (smiech) Keď treba makať, tak makáme, ale vždy sa vieme i dobre zabaviť.

Drina, pot a odriekanie však v tvojim prípade nakoniec priniesli želané ovocie. Svoj prvý veľký úspech v podobe bronzovej medaily si dosiahol pred troma rokmi na majstrovstvách Európskej únie v Sofii. Medailu podobného lesku, no pre teba tú azda najcennejšiu si bral aj na prvých Európskych hrách v Baku 2015. Aké to boli pocity?

Pocit na nezaplatenie. Nikdy v živote som nič podobné ešte nezažil. Celá tá organizácia a prítomnosť iných skvelých športovcov, jednoducho skvelé! Bola tam veľká výprava Slovenska, ktorá mala tuším 164 členov a z tohto sme domov priniesli päť medailí. Od boxera nikto medailu nečakal, to bolo vtedy pre celé Slovensko obrovský šok. Bol to sen, ktorý sa stal skutočnosťou. Baku patrí rozhodne k mojim najlepším športovým zážitkom. Vďaka tomu som sa dostal až na 22. priečku vo svetovom rebríčku.

Tvoja medailová zbierka sa však nedávno rozrástla o ďalší bronz. Ten si si odniesol i z európskeho šampionátu do 22 rokov v Rumunsku. Od finále ťa v tomto prípade delil len malý kúsok. Stopku ti vystavil domáci Rumun. Mrzí to?

Do Rumunska som prišiel vo veľmi dobrej forme. Naša príprava sa začala už v zime, kde sme absolvovali sústredenia v Tatrách. Finálová príprava sa vydarila, boli sme dobre naladení a išli sme tam s jasným cieľom. Do 16-tky som postúpil voľným losom. Potom ma čakal bulharský medailista z Európy, ktorý už porazil nášho skvelého reprezentanta Michala Takácsa. Bol to tvrdý oriešok, no zvládli sme to aj vďaka dobrej taktike. V druhom zápase ma čakal maďarský súper, ktorého som už raz porazil, ale odvtedy sa veľmi zlepšil a minulý rok získal z ME medailu a stal sa najlepším boxerom Maďarska. Prvé kolo sa nám darilo, súpera sme mali pod kontrolou a vyhrali sme. V druhom kole prišiel veľký zvrat v zápase, keď ma súper zasiahol presne na brade. Bolo to nečakané a myslel som si, že to nedokončím. Všetko sa mi točilo. Dal som ruky hore, súper sa po mne rozbehol a chcel zápas ukončiť. Našťastie sa mu to nepodarilo. Tretie kolo už bolo jasne naše, tu nám veľmi pomohla mentálna príprava. Tretí zápas som boxoval s domácim boxerom, ktorý je ďalší viacnásobný medailista z Európy. Prvé kolo nám nevyšlo, súper bol lepší. V druhom kole som bol mierne lepší, no rozhodca to videl inak. Tretie kolo som jasne vyhral a prehral som verdiktom 4:1. Nevyhováram sa, je to tak. No sklamaný som určite nebol. Cieľom bola medaila a tú sme mali. Vždy chceme ten najvzácnejší kov, to je pravda, ale nie vždy sa to podarí. Ja si však veľmi vážim každý úspech.

Aké sú tvoje ďalšie športové ciele?

Mojim najväčším cieľom je dostať sa na olympiádu. Za Slovensko už 20 rokov nebol žiaden boxer na olympiáde, dúfam a verím, že mne sa to podarí. Máme pred sebou ešte skoro celý olympijsky cyklus. Máme dosť času, aby sme dozreli a dobre sa pripravili. Najbližšie ma čakajú júnové ME na Ukrajine. Tie sú zároveň aj kvalifikáciou na MS 2017.

Tvoj život sa však netočí len okolo športu. Nedávno si zmaturoval a chcel by si sa dostať i na vysokú školu. Vraj ťa láka právo...

V týchto rokoch je box pre mňa prioritou. Áno, je to pravda, chcel by som uspieť nielen v ringu. Láka ma to, chcem to skúsiť a dúfam, že sa mi v tom bude dariť.

Tvoj nielen športový, ale i osobný životný príbeh je určite motiváciou pre mnohých. Aké slová by si im na záver adresoval...

Na záver by som chcel každému popriať to, aby si našiel svoju cestu. Každý z nás je výnimočný a originálny. Prišli sme na tento svet, aby sme tvorili. Je dôležité vedieť, že aj keď spadneme, máme sa postaviť a ísť ďalej. Možno to nebude vždy ľahké, ale keď si vyberieme správne, dokážme aj nemožné!