Main Content

Pochyboval o ňom aj vlastný otec, Gaudreau sa však svojho sna nikdy nevzdal

streda, 10. február 2016 12:00 | Autor: Dávid Lech

Pochyboval o ňom aj vlastný otec, Gaudreau sa však svojho sna nikdy nevzdal
Pochyboval o ňom aj vlastný otec, Gaudreau sa však svojho sna nikdy nevzdal | zdroj: © TASR

Otec z neho chcel mať hokejistu, no už v čase, keď ledva vedel chodiť, začal o ňom pochybovať. Útly chlapec však dokázal prekonať všetky úskalia, ktoré mu stáli v ceste a teraz je hviezdou NHL. Prečítajte si jeho inšpiratívny príbeh.

Viem, že tvrdenie „Narodil som sa, aby som sa stal hokejistom“ je trochu klišé, ale neviem ako to inak vyjadriť. Môj otec vlastní hokejové klzisko a moje prvé korčule mi brúsil v časoch, keď som bol ešte v maternici,“ „spovedal“ sa útočník Calgary Flames pre theplayerstribune.com.

Jeho otec bol mimoriadne zapálený hokejový fanúšik, ktorý sníval o tom, že z jeho syna vyrastie hokejová hviezda. „Snažil sa počkať do môjho detstva, no muselo to byť pre neho frustrujúce. Keď som mal dva roky, vyskúšal ma naučiť sa korčuľovať. Nešlo mi to najlepšie, stále som chodil s pomocou rúk. Ale on to vyskúšal a veril, že mi to pôjde. Postavil ma do stredu klziska, ja som sa tam vrtel a môj otec krútil hlavou,“ Gaudreau opisuje obrovský zápal svojho otca pre budúce povolanie svojho syna.

Jeho otec, ktorý vyrastal vo Vermonte na mliečnej farme, nemal nikdy dosť veľa peňazí, no vlastnil niekoľko korčúľ. Pre zábavu sa tak preháňal po rybníku a s hokejkou obchádzal okolo skál a konárov. Hokeju sa neskôr venoval na univerzite v Norwichi, kde bol mimoriadne úspešný a neskôr ho zaradili do školskej siene slávy v hokeji i vo futbale.

Neskôr sa otec Johnnyho Gaudreaua presťahoval do New Jersey a neďaleko Philadelphie si dal postaviť dve hokejové klziská s tribúnou pre niekoľko stoviek ľudí a snack barom. „Kedykoľvek tam vojdete, ste zasiahnutí sviežosťou ľadovej plochy a zapáchajúcou hokejovou výstrojou. Je to... Nebo. Ó, áno, chcel som byť hokejista,“ opisuje zasnený 22-ročný krídelník.

Nie všetko však išlo podľa predstáv hrdého otca. Jane Gaudreauovej, mame Johnnyho raz do práce zazvonil naliehavý telefonát. „Jane, som skutočne nervózny kvôli Johnnymu. Mám o neho starosti,“ znelo z úst otca. „Jednoducho si nemyslím, že na to má. Nebude z neho hokejista. Nemyslím si, že to má v sebe,“ hovorila skutočne znepokojená hlava rodiny. „Guy, má len tri roky. Daj tomu čas,“ upokojovala Jane Gaudreauová svojho manžela.

Otec ale výrazne zmenil tréningový plán pre svojho syna. „Potreboval som motiváciu, takže novou stratégiou sa stalo hádzanie Skittles na ľad a motivovať ma chodiť si pre ne. Zúfalo som sa snažil doplaziť za každým kúskom. Po chvíli ma moja túžba po cukre prehovárala, aby som vstal a začal korčuľovať. Vo všeobecnosti sa neodporúča hádzať nepotrebné veci na ľad, no občas je veľkou výhodou mať vlastný štadión,“ opisoval Gaudreau svoje korčuliarske začiatky.

Rodák z amerického Salemu mal otcov ľad k dispozícii dennodenne. Na ľade trávil viac času ako kdekoľvek inde. Mal okolo seba 10 až 15 nerozlučných kamarátov milujúcich hokej a pôsobil v mnohých miestnych tímoch. Podľa vlastných slov týždenne absolvoval toľké tréningov s rôznymi klubmi, že si ich ani sám všetky nepamätá. V tom období však zistil, že hokej miluje. A čo ho fascinovalo najviac? „Pre mňa to bolo strieľanie gólov. Vždy to tak bolo.

Zrod hviezdy začal v hlave

Ako dieťa som bol v tomto trúfalý. Často som čakal na modrej čiare na puk, aby som sa mohol dostať do úniku. Pre otca to vtedy boli ťažké časy, ale nikdy ma nepoučoval – pravdepodobne preto, lebo som dával góly. Keď som bol starší, áno, bol som už zručnejší, ale moje rozhodnutie skórovať stále rástlo. Len... Myslel som na to neustále. Dennodene som s otvorenými očami sníval, čo by som spravil, ak by brankár urobil v bráne to alebo tamto. Fascinovalo ma to,“ pre theplayerstribune.com opisoval chvíle, kedy sa v ňom zapálila túžba byť ofenzívnou hviezdou.

Keď som bol teenager, v mojom okolí bol festival tímov, ktorý som si chcel vyskúšať každý rok. Je to akýsi výber all-star tímu z každej oblasti. Každá oblasť vyskladá tím zo svojich najlepších hráčov, potom sa stretnú na veľkom turnaji a hrajú pred skupinou skautov a školskými trénermi. Pre dieťa ako ja, to znamenalo všetko. Štyri roky som pôsobil v tíme, v ktorom hrali 13-16-roční hráči. V mojom prvom roku som bol skutočne nadšený, no v ďalších dvoch rokoch sa to prelínalo. Bolo to jednoduché: ostatní hráči boli väčší, ja nie. Táto skutočnosť ma veľmi ponižovala. Boli to časy, kedy mnoho detí stratí záujem o šport.

Našťastie, hokej o tohto výnimočného útočníka neprišiel. Gaudreau sa napriek výškovému limitu nevzdal. „Pozeral som sa na menších chlapcov, keď som bol menší. Sledoval som hráčov ako Daniel Briere a Martin St. Louis a v tichu som si vravel „Prečo nie ja?“Keď som mal 15, skončil som v tíme a myslel som, že je to koniec mojej cesty. V konečnom dôsledku, bol to môj otec, ktorý ma pozdvihol, aby som nestratil nádej. Odmietol mi veriť, že som nebol dosť dobrý. „Nemajú ťa radi, lebo si malý, John. To je všetko.“ V kútiku mojej mysle bola vždy túžba všetkým dokázať, že sa mýlia. Chcel som donútiť ľudí ignorovať moju veľkosť kvôli mojej produktivite.

Gaudreau bol odhodlaný všetkých presvedčiť, že na to má. A nastal deň D. „V poslednom roku som sa mohol dostať na festival tímov. Nechcel som tam ísť. Príliš som sa bál neúspechu. Nebol som si istý či na to mám. Otec o tom nechcel ani počuť. Povedal mi, že som chcel hrať hokej celý život a teraz nastal čas, aby som dokázal, že môžem hrať s ostatnými chalanmi.

Mal pravdu. Šiel som do turnaja, kde som dokázal, že tam patrím. Ďalšou vecou bolo, že som bol pozvaný do reprezentačného výberu USA do 17 rokov. Môj výkon ma povzniesol a dostal som množstvo príležitostí na nástup na univerzity.

Svojou hrou ničil predsudky

Johnny Gaudreau sa dostal do národného výberu USA U17 a postupom času z neho rástol mimoriadne kvalitný hráč. V roku 2011 bol draftovaný organizáciou Calgary Flames v štvrtom kole z celkovej 104. pozície. Herne pritom prevyšoval množstvo hráčov draftovaných pred ním. Kde bol problém? 174 centimetrov. Jeho výška odrádzala množstvo klubov a skauti tak boli kvôli jeho fyzickým parametrom veľmi skeptickí.

Mojím cieľom nebolo nikdy dostať sa hneď do NHL. Vždy som chcel postúpiť len na vyššiu úroveň, o jeden stupienok vyššie. Je to dôležité ísť pomaly, pretože ak sa ihneď pokúsite porovnať svoju hru s chlapmi hrajúcimi ligu, môže vás to znechutiť veľmi rýchlo. Nikdy nezabudnem na svoj prvý prípravný kemp s Flames. Bol som len univerzitné dieťa v každom slova zmysle. A ja som videl hráčov NHL na ľade a myslel som si „Čo tu robím?“ Pozeral som s vyvalenými očami a chcel som si od nich pýtať podpis. O rok neskôr, na ďalšom prípravnom kempe sa môj postoj zmenil na „Myslím, že viem, čo tu robím.“ Neskôr som sa dostal do bodu, kedy som bol na ľade s hráčmi NHL a cítil som sa v poriadku. „Viem, čo tu robím.“

Ako sa dokázal vyrovnať so svojou výškou, ktorá nie je v hokeji príliš akceptovaná? „Cez to všetko som sa naučil niekoľko vecí, ktoré, myslím si, sú pre nízkych hráčov užitočné, aby sa posunuli na ďalšiu úroveň. Prvou vecou je, že musíte mať „hrošiu kožu.“ Počul som rôzne poznámky o mne. Rôzne veci o mojej veľkosti v rôznych ohľadoch... vrátane vecí, ktoré mi nie je príjemné opakovať. Zvykol som si však, že to prichádza.

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú mať výhrady voči vašej výške, takže je potrebné sa na tom vedieť zasmiať. Počas All-Star víkendu 2015, Ryan Johansen vytiahol malé dieťa počas samostatných nájazdov a pomohol mu streliť gól. Nuž, Jakub Voráček za mnou prišiel a opýtal sa či by ma mohol použiť podobne pre jeho nájazd. Myslím, že to bola veľká zábava.

Hokejisti si dávajú navzájom zabrať, ale v konečnom dôsledku tvoria rodinu. Je to skutočne veľká komunita ľudí, ktorých spája rovnaká vášeň. Myslím, že preto sme schopní robiť podobný druh veci (All Star Game pozn. red.) a nemať starosti čo si o nás ľudia pomyslia.

Dokázal sa vyrovnať s tvrdou hrou

Skauti v NHL majú z nízkych hráčov strach. Dôvodom je predovšetkým fakt, že v NHL sa hrá veľmi tvrdo a hráči s nízkymi fyzickými parametrami sa cez tvrdosť ostatných hráčov nedokážu preniesť. To však nie je Gaudreauov prípad.

Vždy drž hlavu hore. Toto som sa naučil veľmi tvrdo. V mojej nováčikovskej sezóne sme hrali proti Detroitu Red Wings a počas zápasu som bol posledným hráčom pred vlastnou bránou. Mal som puk na hokejke a videl som ako si „po mňa ide“ Pavel Dacjuk. Každý hokejový fanúšik vie, čo sa môže stať. Magic Man vám ukradne puk z hokejky, dostane sa do úniku a vy z úzadia sledujete ako používa akýsi druh mágie na brankára.

Vedel som, že musím zahrať inteligentne. Zahral som na jednu stranu, potom som prihral puk na druhú stranu klziska. Kríza odvrátená.

...Myslel som si. Bolelo to. Dacjuk vlietol do mojej hrude. Bol to pravdepodobne najtvrdší hit aký som kedy dostal a to bol od jedného z najzručnejších hráčov, proti ktorým som kedy hral. Nebolo to fér. Nakoniec som sa dostal na striedačku, kde som sedel otrasený niekoľko striedaní, rozmýšľajúc aké to je byť prejdený ruskou lokomotívou. Bola to obrovská lekcia. Mnohým hráčom priradzujeme zväčša len ofenzívne schopnosti. Je ľahké zabudnúť, že títo chlapi sú najlepší na svete a v obrane sú skvelí. Ak sa otvoríte pre bodyček, dostanete ho.“

Ako Gaudreau uzatvoril svoj príbeh? Nijak inak ako preslovom pre mladých hokejistov, ktorí to v mladosti nemajú ľahké.  „Čo je najdôležitejšie, moja rada pre malé deti, ktoré v tichosti snívajú o NHL: Bavte sa hokejom práve teraz. Teraz sa len bavte tým, čo máte radi v hre. Užívajte si chvíle s kamarátmi na ľade. Čím menší ste, tým viac vaše zručnosti potrebujú vaše úsilie. Nezáleží na tom, kde hráte, prípadne ak ste tím opustili. Ak máte talent, tá práva osoba vás určite nájde.

Chcelo to veľa práce na všetkých úrovniach, no teraz si myslím, že ľudia konečne pochopili, čo som vždy vedel. Nie som tvrďas. Vo všeobecnosti nie som veľký chlap. No nemusím ním byť. Som hokejista,“ zakončil hrdo svoje rozprávanie pre theplayerstribune.com.

Z odstrkovaného hráča, o ktorom mnohí pochybovali sa stala vyrastajúca ofenzívna hviezda NHL. Americký útočník je skvelým príkladom pre mladých hráčov, ktorí majú talent, no sú znevýhodňovaní kvôli svojej výške.