Siahať súperovi na najbližších je presným opakom toho, čo má športovec reprezentovať.

Blog Jakuba Mihálika

Začínal mi byť sympatický. Vymykal sa štandardu, ktorý je stanovený snehovobielym oblečením, v športe, v ktorom byť emotívny znamená byť rušivý. Nick Kyrgios bol so svojimi vtípkami i občasnými úletmi tenisovým oživením. 

Existuje však tenká hranica medzi zabávaním a urážaním. Kyrgios ju proti Wawrinkovi prekročil až tak výrazne, že na ňu ani nedovidí. Snažiť sa vyhodiť z konceptu súpera, ktorý vyhráva tým, že mu verbálne siahnete na tých najbližších, je prejavom absolútnej úbohosti. Opakom fair-play a všetkého, čo šport predstavuje.

Samozrejme, Kyrgios nie je prvým, ani posledným. Všetci si dobre pamätáme, ako Marco Materazzi vyprovokoval neslávny koniec slávnej kariéry Zinedina Zidana. Či ako Mauro Icardi, súčasná hviezda Interu Miláno, najprv prebral kamarátovi, krajanovi a spoluhráčovi Maximu Lopezovi manželku a matku jeho detí, aby sa mu neskôr kvôli tomu vysmieval na sociálnych sieťach. Ani to však z Kyrgiosovho konania nerobí „štandard“, či niečo, čo by malo byť v športe akceptovateľné v rámci podpichovania, či rivality.

Športovec je vzorom. Pre mladých, pre starých, pre športujúcich i tých ostatných. S touto pozíciou neprichádzajú len výhody, tučné kontá, svetová sláva a raj na zemi. Prichádza s tým aj istá zodpovednosť. Ak ju športovec odmieta prijať, nezaslúži honor vzoru más, ale naopak. Je hanbou svojho odvetvia.