Tragikomédia na slovenský spôsob: Ako von z tohto futbalového marazmu?
Nový reprezentačný tréner je stále v nedohľadne, pričom z toho starého si robia handru. Slovenský futbal nutne potrebuje osobnosti.
Komentár Filipa Chudého
Ak si fanúšikovia slovenského futbalu mysleli, že pri výbere reprezentačného trénera sa už horšie postupovať nemôže, na konci roka sa dočkali nemilého prekvapenia. Za predpokladu, že niekoho to ešte prekvapuje…
Zväzový prezident Ján Kováčik mal so svojou pravou rukou Karolom Belaníkom do 31. decembra predstaviť návrh mena nového reprezentačného trénera. Deň pred Silvestrom však oznámili, že si berú ďalší mesiac navyše. Síce to nepovedali priamo, ale je jasné, že keďže sa im nepodarilo získať Vladimíra Weissa, nikoho iného už pripraveného nemali.
Zároveň je to zrejme bodka za pôsobením Štefana Tarkoviča. Verejnosť totiž mala (právom) obavy, že dosluhujúceho trénera má zväz ako poistku, keďže nepovedali, že definitívne končí. Teraz si už ťažko predstaviť, že Tarkovičovi ponúknu novú zmluvu. A kedy ju aj nejakým zázrakom dostal, sám by zo seba urobil špinavú handru, ak by ju podpísal. Hoci handrou v rukách zväzových funkcionárov už pri takomto zaobchádzaní vlastne je.
Veď akú má dôveru? Futbalový ľud ho nechce! Značnej časti fanúšikov dokonca už výrazne lezie na nervy. Odborná verejnosť hovorila, že treba získať Weissa. Čím zároveň naznačila, aby prišlo k zmene. Výkonný výbor ho síce naoko podržal, keď nepovedal priamo, aby dostal padáka, ale tým znemožnili skôr sami seba. Sú tam predsa na to, aby jasne rozhodli aj o vážnych veciach, a nie strkali alibisticky hlavu do piesku!
Hoci Kováčik často hovorí, že zasadnutia výkonného výboru nie sú iba formalitou, verejnosť má úplne opačný názor. Je zarážajúce, že jej členov nie je vidieť. Žiaden opozičný hlas nepočuť. To je však spôsobené aj tým, že nikoho s iným myslením tam nezvolia!
Viď prípad Ján Mucha. Za toho sa postavila Únia futbalových profesionálov, aby šiel do výboru ako zástupca hráčov. Ale z ničoho nič zvolili na toto miesto Tomáša Medveďa, ktorý mal mať za sebou organizáciu, o ktorej verejnosť predtým a ani odvtedy veľmi nepočula. Keď však ÚFP tlačí na kurie oká klubov, ktoré hráčov neplatia, plus samotný Mucha sa nebojí povedať kritický názor na slovenský futbal, tak je asi pre niekoho nepohodlný.
Pritom konštruktívna kritika a prinášanie nových myšlienok by vedelo celý aparát výrazne posunúť dopredu. Keď však niekde sedia ľudia z jedného tábora, tak to skôr pripomína snem politickej strany pred rokom 1989, ako moderne fungujúcu organizáciu.
Ono ani je problémom to, že nebudeme mať nového reprezentačného trénera do Silvestra, keďže hráme až koncom marca, skutočný problém celého slovenského futbalu je v chýbajúcej stratégii a dlhodobej vízii. Vedia vôbec na zväze, akého trénera z hľadiska typológie chcú? Lebo doteraz to nebolo verejne povedané. A aj mená, ktoré poletujú éterom, sú predstaviteľmi rôznych štýlov.
Nehovoriac o tom, že dobrý manažér by mal v šuplíku už dlhé mesiace pripravené viaceré trénerské alternatívy. V športovej terminológii sa to volá skauting. Tí najlepší sledujú nielen hráčov, ale aj trénerov. Preto keď riešia trénerskú otázku, nepotrebujú žiaden ďalší mesiac na rozmyslenie. Ak im tréner A povie z nejakého dôvodu nie, už zajtra sú schopní podpísať trénera B, pretože ho dokonale poznajú.
Páni na zväze by už mali konečne poriadne zabrať a rozhodnúť sa, čo vlastne chcú. Keď si na to zodpovedia, ľahšie sa im nájde aj nový tréner. Len nech ho za žiadnu cenu nehľadajú cez hráčskych manažérov, alebo po konzultácii s hráčmi. Už by sa totiž patrilo, aby sa nominácie do slovenskej reprezentácie po dlhých rokoch robili len na základe aktuálnej výkonnosti futbalistov. Na to však treba trénerskú osobnosť, ktorá odolá všetkým tlakom. A presne takú treba nájsť! A podobná osobnosť by mala riadiť aj celý slovenský futbal.
