Krásne víťazstvo teší: Lenže pozor, my sme v postupovom mínuse
Pohľadný výkon, skvelá výhra a pozitíva na všetky strany. Zdalo by sa, že všetko je ideálne, ale to len do momentu uvedomenia si postupovej situácie.
Komentár Filipa Chudého
Slovenská reprezentácia prežila výsledkovo skvelý jún. Obávaný asociačný termín zvládla z toho pohľadu na jednotku. Vyhrať dvakrát za sebou 5:1 je výborná vizitka, ale zas nemožno lietať v oblakoch. Ramadánom oslabené Jordánsko bolo totiž v danej chvíli možno najslabší súper, proti ktorému sme kedy hrali. Také diery a priestory v obrane nám totiž neponúkal Gibraltár, San Maríno, Andorra, no proste nikto z tejto kategórie.
Výrazne väčšiu cenu má víťazstvo v Baku, lebo bolo kvalifikačné a navyše na pôde nevyspytateľného súpera. Azerbajdžan však bol teraz v záporných hodnotách svojej sínusoidy. Z časti sa tam dostal sám nevydareným štartom do kvalifikácie, preto ak chcel zostať aspoň v teoretickej postupovej hre, musel nás poraziť, čo je ťažká situácia pre outsidera. O zvyšok sme sa postarali my naším výkonom. Rýchle vedenie a ešte rýchlejšia gólová odpoveď na jediný pozitívny moment súpera položili na kolená, pričom nemal sily a kvality na to, aby sa vzchopil.
Za výkon treba slovenských reprezentantov pochváliť, fungovalo nám takmer všetko, hlavne stred poľa vynikal, lenže je tu tiež zopár otáznikov. Nechceme znevažovať našu výhru, ale je proste fakt, že lepší súper by Lobotkovi nedal toľko času a miesta pred prvým gólom a kvalitnejší brankár by zrejme Kuckov priamy kop chytil. A keby bol dlhšie bezgólový stav, išlo by o úplne iný zápas. Respektíve silnejší súper by využil dve naše straty lôpt v úvode stretnutia v Baku na minimálne jeden gól, také Chorvátsko by s tým určite nemalo problém. Stačí si len spomenúť na duel vo Walese. Stratili sme zbytočne loptu, dostali gól a bolo vymaľované… Hovoríme to zámerne, lebo ľahké straty lôpt sú aktuálne našou najväčšou slabinou, na ktorej odstránení musíme pracovať.
V tejto chvíli sa tiež nemôžeme opájať pocitom dokonalosti, keďže skôr sme v postupovom mínuse. Máme za sebou prvé tri zápasy, čiže sme už takmer v polovici kvalifikačných bojov, no chceli a mali sme byť v lepšej pozícii.
Keď sa na to totiž pozrieme reálnejšie, domáca výhra nad mužstvom zo štvrtého koša a víťazstvo na pôde reprezentácie z piateho koša je pre kandidáta na postup povinnosť. Ak sme chceli byť v bodovom pluse, mali sme ešte minimálne remizovať vo Walese. Pričom už po prehre v Cardiffe sme napísali, že jeho omladený káder mal byť pre nás hrateľný, čo sa ešte zvýraznilo teraz v júni, keď si ten istý Wales u súperov ani neškrtol.
Hoci sa aktuálne nachádzame na postupovej druhej priečke, je to trochu skreslené, keďže sme ako jediní ešte nehrali proti vicemajstrom sveta Chorvátom. Ak chceme mať pred finišom kvalifikácie dobrú pozíciu, mali by sme ich v septembri doma poraziť. Prehra je neprípustná, lebo potom o tri dni na to hráme v Maďarsku, pričom by logicky nasledovala situácia s nožom na krku, aká nám nevyhovuje. V tejto chvíli to vyzerá tak, že práve náš septembrový dvojzápas bude mať v otázke postupu kľúčové slovo. Radšej ani nepomyslieť na alternatívu, ak by sme tri stretnutia pred koncom strácali na Maďarom šesť bodov…
Už neraz sme písali, a stále si za tým stojíme, že Slovensko kvalitou jednoznačne patrí do širšej európskej špičky, čiže o postupe na Euro sa nemáme ani čo baviť, ten je pri formáte 24 krajín pre nás povinnosťou. Treba to však potvrdiť na trávniku. Wales a ani Maďarsko nie sú tak silné, aby mali skončiť pred nami, teda za predpokladu, že im to sami nedovolíme… Ak však budeme hrať stále tak ako v Baku, pričom ešte odstránime ľahké chyby, cesta na Euro nás neminie.
